2. ročník medzinárodnej konferncie Free Market Road Show (Slobodný trh na kolesách)
Prezident ZPS účastníkom panelovej dikusie na tému: "Hodnoty, za ktoré sa oplatí bojovať"
Free Market Road Show 2. ročník Enough is Enough: End Fiscal Irresponsibility Now Panelová diskusia na tému "Hodnoty, za ktoré sa oplatí bojovať"
Ja som si vopred nepripravil nijaké vystúpenie, pretože neúprosným osudom členov diskusných panelov zvyčajne býva, že predrečníci im ukradnú tak témy, o ktorých chceli hovoriť, ako aj čas, ktorý bol pre ich vystúpenie vyhradený. Moji predrečníci nesklamali a urobili jedno aj druhé.
Keďže všetci vystupujúci predo mnou veľa hovorili o slobode ako o hodnote, za ktorú sa oplatí bojovať, ja sa v mojom vystúpení sústredím na inú hodnotu, ktorá je v súčasnosti ťažko skúšaná, a tou je zdravý rozum, čo je zrejme najvernejší slovenský preklad v angličtine používaného pojmu „common sense“. A o potrebe návratu k zdravému rozumu budem hovoriť v 3 rovinách:
1. Náš dnešný pohľad na svet, vnímanie jeho súčasného stavu.
Ak by som sa mal spoliehať len na to, že o tom, v akom svete dnes žijem, by som sa mal dozvedieť len z informácií masových médií, či už elektronických alebo tlačených, získal by som veľmi deformovaný pohľad na svet. A skutočne, jedným z vážnych problémov súčasnosti je skutočnosť, že pod vplyvom často plytkých, neúplných, útržkovitých či úplne nesprávnych (ale o to bombastickejších) informácií médií preberá veľká väčšina našich spoluobčanov také pohľady na problémy súčasnosti, ktoré nemajú nič spoločné so zdravým rozumom.
Aby som nehovoril všeobecne, väčšina ľudí je dnes napr. presvedčených, že:
1. ľudstvo je na pokraji vyčerpania všetkých prírodných surovín,
2. svet existenciálne ohrozuje globálne otepľovanie spôsobené človekom
3. bohaté krajiny stále bohatnú a chudobné sú stále chudobnejšie.
A aká je skutočnosť? Skutočnosť je taká, že tieto tvrdenia nemôžu byť vzdialenejšie realite:
1. Vyčerpanie surovín: pre ilustráciu neopodstatnenosti tejto obavy mi dovoľte uviesť stávku, ktorú pred 30 rokmi uzatvorili jeden slávny americký ekonóm, Julian Simon, s jedným slávnym ekológom, Paulom Ehrlichom, spoluatorom správy Rímskeho klubu „Limity rastu“ z roku 1972. Simon považoval alarmistické závery správy (ľudstvo na preľudnenej planéte čoskoro vyplieni všetky prírodné zdroje) za neodôvodnené nezmysly až do takej miery, že 10 rokov po publikovaní správy ponúkol Ehrlichovi stávku: dal mu možnosť vybrať si ľubovoľných päť surovín a stavil sa s ním, že o desať rokov bude ich cena na svetových komoditných burzách nižšia než v čase stávky. Ehrlich stávku prijal, vybral si päť konkrétnych surovín, o ktorých si myslel, že ich cena sa v priebehu 10 rokov zvýši, a stávku na celej čiare prehral. Prečo? Alarmisti úplne ignorujú elementárny fakt: medzi prírodným zdrojom a ekonomickým zdrojom je zásadný rozdiel. Surovina (napr. uhlie či ropa ako prírodné zdroje) sa stáva ekonomickým zdrojom až po tom, čo k nej ľudia pridajú svoju schopnosť efektívne ju využiť. A keďže s rozvojom inovačných technológií narastá naša schopnosť využívať suroviny stále efektívnejšie, relatívna dostupnosť ekonomických zdrojov sa zvyšuje, nie znižuje.
2. Aj o globálnom otepľovaní je dnes takmer skalopevne presvedčená väčšina ľudí, čo považujem za úspech ľudí, ktorí tento koncept v posledných rokoch veľmi úspešne presadzujú. Ale pozor, skutočnosť nie je zďaleka taká jednoznačná. Vo vedeckej komunite, napriek tomu, že všeobecnej pozornosti sa dostáva len jednej skupine vedcov, ktorí sú o globálnom otepľovaní presvedčení, pokračuje intenzívna debata. A jedným z jej prvých výsledkov je mierny posun, ktorý ste si možno ani nevšimli: pojem globálne otepľovanie je postupne vytláčaný neutrálnejším pojmom: klimatické zmeny. Je to prvá známka, že odklon od zdravého rozumu, ktorého výsledkom bolo jednoznačné presvedčenie o globálnom otepľovaní, dostáva prvé trhliny. Nehovoriac o absencii zhody o tom, ako a do akej miery spôsobuje klimatické zmeny ľudská činnosť. Alarmisti však zdravý rozum ignorujú a hneď majú po ruke aj návrhy na obmedzenie ľudských aktivít, ktoré môžu mať katastrofálne dlhodobé dôsledky.
3. A napokon, rovnako neobstojí ani tvrdenie o narastaní chudoby vo svete. Aj v tomto prípade je pravý opak pravdou: posledné desaťročia sú obdobím postupného vymaňovania sa desiatok miliónov ľudí vo svete z pasce chudoby. Z tohto hľadiska je súčasnosť bezprecedentným zlepšením životných podmienok, ktoré nemá v histórii ľudstva obdobu.
A čo je spoločným menovateľom tohto masívneho odklonu od zdravého rozumu, ktorého tri príklady som uviedol vyššie? Najlepšie to zrejme vystihuje pojem, ktorý použil český spisovateľ Karel Čapek v jeho eseji „Proč nejsem komunistou“: patologický negativizmus. Podľa Čapka komunisti, aby pomkli masy k radikálnej akcii, potrebujú ich najprv presvedčiť o tom, že všetko je zlé, svet je prehnitý a jediné, čo sa s ním dá urobiť, je jeho revolučná zmena, ktorá umožní nový začiatok. Komunisti, ktorých aktivity Čapka inšpirovali k napísaniu tohto postrehu, sú už dávno mŕtvi, tento komunistický spôsob uvažovania však pretrváva dodnes a je hybnou silou katastrofických správ o stave sveta, vyčerpaných surovinách, globálnom otepľovaní, či nespravodlivosti rozdeľovania.
2. Hospodárska politika.
Ak mám pocit, že sme sa všetci zbláznili, pokiaľ ide o naše vnímanie, v akom svete to vlastne žijeme, ešte intenzívnejší je tento pocit pri pohľade na súčasný vývoj hospodárskej a sociálnej politiky.
Aj tu je pravda prekrytá prekrúcaním faktov, klamstvami, ideologickou predpojatosťou. Všeobecne akceptovaným vysvetlením krízy je údajná prílišná liberalizácia a deregulácia, všeobecne prijímaným riešením zasa viac regulácie, štátnych zásahov. Skutočné príčiny a riešenia sú presne opačné: naozajstnou príčinou krízy bolo zasahovanie štátu do ekonomiky, chybná hospodárska a sociálna politika, politika lacných peňazí, manipulácia trhov prostredníctvom expanzívnej peňažnej politiky (dodávajúcej do ekonomiky veľa a lacných peňazí) a nezodpovednej rozpočtovej politiky (zadlžujúcej budúce generácie), čo napokon viedlo najprv k bubline na hypotekárnych trhoch, neskôr ku globálnej finančnej kríze a napokon ku kolapsu najviac zadĺžených štátov.
Obávam sa, že toto nesprávne vnímanie príčin krízy a jej riešení nás vrhá naspäť aspoň o 60 rokov. V tom období, po druhej svetovej vojne a začiatkom 50-ych rokov, sa tiež zdalo takmer nespochybniteľné, že ekonomiku nemožno ponechať jej osudu, treba ju centrálne regulovať, štát má nielen plánovať, ale aj vlastniť celé podniky a odvetvia. Friedrich August von Hayek, ako jeden z mála v tej dobe, varoval pred rizikami tohto usporiadania spoločnosti. V jeho snáď najznámejšej knihe „Cesta do otroctva“ jednoznačne predvídal neblahé dôsledky: postupná strata slobody, ale aj ekonomickej efektívnosti a konkurencieschopnosti, ktorú zvýšená angažovanosť štátu v ekonomike nevyhnutne so sebou prináša. Vývoj vo vyspelých krajinách v období rokov 1950 – 1980 mu dal plne za pravdu.
Ak sa nevrátime k zdravému rozumu ani v hospodárskej politike, nezostane nám iné, len si zopakovať v nasledujúcich 20-30 rokoch podobný vývoj pred akým varoval Hayek. Netreba ani dodávať, že aj s podobnými negatívnymi dôsledkami na ekonomiku a životnú úroveň obyvateľov.
3. Každodenný život.
Ak sme sa odklonili od zdravého rozumu v otázkach vnímania nášho súčasného stavu či v hospodárskej a sociálnej politike, zachovali sme si zdravý rozum aspoň v našom každodennom živote? Bohužiaľ, aj tu treba konštatovať, že situáciu už dávno nemožno považovať za normálnu.
Tým najznepokojujúcejším trendom je niečo, čo by sme mohli nazvať „masívna infantilizácia obyvateľstva“. Dlhoročná politika starostlivosti štátu o občana doslova od kolísky až po hrob spôsobuje, že občania sa stávajú závislými na tejto starostlivosti, dokonca ju očakávajú.
Najmä my v Európe sme boli veľmi vynaliezaví pri vymýšľaní nových tzv. sociálnych práv, ktoré boli následne uzákoňované a tým vznikol nárok na ich využívanie. Tak vznikla tzv. nároková mentalita. Ak sa neskôr ukáže iluzórnosť týchto nárokov, ľudia majú pocit, že ich niekto okráda o niečo, čo im patrí a reagujú s hnevom a dokonca násilím, ako to môžeme dnes vidieť v Grécku.
Ako je možné, že taký systém vznikne a nejaký čas aj funguje? Sú k tomu potrební voliči, ktorým politický systém založený na väčšinovom rozhodovaní ako na tácke predkladá možnosť zvoliť si politikov, ktorí im sľúbia všetko, čo si len budú želať. Neodmysliteľnou súčasťou systému sú odbory, ktoré v tomto duchu zvyšujú tlak na politikov zo všetkých častí politického spektra. A systém dopĺňajú ešte politici (nezáleží na tom, či sú z ľavicových alebo pravicových strán), ktorí sú pre udržanie sa pri moci ochotní finančne krajinu zruinovať. Podstatnou súčasťou tohto systému je, že redukuje občanov na predmet starostlivosti a ochrany zo strany štátu, robí z nich deti, ktoré bez jeho pomoci nie sú schopné samostatne existovať.
Opäť sa pýtam, vari sme sa všetci zbláznili? Vari chceme byť bezmocnými bábkami v rukách niekoho iného? Toto nás má uspokojiť? Nemali by sme sa vrátiť do čias, keď sa ľudia nemali tak dobre ekonomicky, ale prežívali svoj život s väčšou dôstojnosťou a hrdosťou, chápali svoje životy ako možnosť vlastnými silami sa popasovať s príležitosťami, ktoré život pred človeka stavia aj za cenu prehier, ktoré pri tom môže utrpieť.
Na záver si teda ešte raz dovolím zopakovať, vážení priatelia, že by sme opäť mali viac počúvať zdravý rozum vo všetkých oblastiach nášho života, mali by sme hľadať skutočnú pravdu a nemali by sme pred ňou zatvárať oči aj keď môže často byť nepríjemná. Bez toho budeme opäť odsúdení k tomu, že budeme len opakovať naše staré chyby. Preto považujem návrat k zdravému rozumu nielen za nevyhnutný, ale zdravý rozum aj za hodnotu, za ktorú sa oplatí bojovať, pretože je to zároveň najlepší spôsob ochrany inej hodnoty, ktorou je individuálna sloboda.