Prezident ZPS vystúpil v Madride na 6. stretnutí organizácií občianskej spoločnosti EÚ - Latinská Amerika

Vo všetkých doterajších vystúpeniach, v diskusii, ale aj v návrhu textu spoločnej deklarácie organizácií občianskej spoločnosti EÚ a Latinskej Ameriky mi najviac chýbalo uvedenie problematiky vzťahov krajín EÚ a latinskej Ameriky do širšieho kontextu. 

Zo všetkých strán tu počúvam neustále sa opakujúcu tézu: EÚ je svojím ekonomickým a sociálnym modelom pre krajiny Latinskej Ameriky vzorom a tie sa prepracujú k prosperite vtedy, keď budú vzor EÚ nasledovať. Tento pohľad považujem za príliš idealistický, ignorujúci reálie dnešného sveta. Ak by sme ich neignorovali, museli by sme voči dvom regiónom, ktoré tu reprezentujeme, vyslať dva nasledujúce najdôležitejšie signály: 1. EÚ – zobuď sa, kým ešte nie je neskoro, 2. Latinská Amerika – pouč sa z chýb Európy a pokús sa im vyhnúť. Dôvodov pre naliehavý tón je hneď niekoľko.Európa začína v poslednej dobe výrazne strácať pozíciu tradičného vyzývateľa USA v boji o dominantnú pozíciu vo svetovom hospodárstve. Túto pozíciu začína preberať Ázia. Silnejší podnikateľský duch, menej byrokratických prekážok, inovatívnosť umoňujúca znižovať náklady v kombinácii s úsporami vyplývajúcimi z veľkosti trhov ázijských krajín, to sú len niektoré z dôvodov, prečo Ázia dobieha a v niektorých oblastiach dokonca predbieha Európu.

Z Európy sa podnikateľský duch vytráca, najmä v posledných 50-60 rokoch, v dôsledku budovania rozsiahlych systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré Európanom poskytujú zdanlivú istotu a odrádzajú ich od podstupovania individuálneho rizika. Charakteristickou európskou vlastnosťou sa stáva strnulosť. A vždy, keď prišlo k stretu strnulosti, rigidity, s pružnosťou, v darwinovskom boji o prežitie zvíťazila flexibilita. Pri porovnávaní Európy s Áziou sme nútení konštatovať, že flexibilita naozaj nie je našou silnou stránkou, v oveľa väčšej miere je na strane našich ázijských konkurentov. A tým, ktorí sa napriek tomu nevzdávajú, dajú sa na neľahkú cestu podnikania v Európe, sa do cesty stavia množstvo prekážok. Tou najhlavnejšou je neustále narastajúce regulačné a legislatívne bremeno, ktoré podnikateľom obmedzuje možnosti podnikania a hlavne im neustále zvyšuje náklady.

Jednou z hlavných príčin neustáleho zvyšovania nákladov na podnikanie je európsky vynález – povyšovanie najrôznejších predstáv a želaní o dobrom živote a sociálnom štandarde do podoby zákonov a zacementovanie takto vyfabrikovaných tzv. sociálnych práv do legislatívy. Len pre ilustráciu uvediem nedávnu diskusiu, ktorej ozvena sa možno dostala aj do Latinskej Ameriky, o potrebe uzákoniť v EÚ nové ľudské právo – právo občanov zo severu Európy tráviť dovolenku na juhu Európy a naopak. Takto ďaleko sa už dostala veľkovýroba nových a nových tzv. sociálnych práv, ktorých uzákonenie má pochopiteľne finančné dopady.A tu sa dostávame ku kľúčovému problému. Zástancovia tzv. sociálneho modelu v EÚ hovoria, že nárast nákladov v Európe oproti iným častiam sveta nevadí, pretože aspoň prinúti Európu sústreďovať sa čoraz viac na síce drahšie, ale sofistikovanejšie a kvalitnejšie výroby, ktoré sú preto aj konkurencieschopnejšie v globálnom meradle.

Táto predstava je podľa mňa veľmi naivná, pretože vychádza z úplne nereálnych očakávaní o tom, ako bude vyzerať budúca podoba medzinárodnej deľby práce a aké bude miesto Európy v nej. Tým nevysloveným predpokladom je, že Európa síce prichádza o značnú časť svojej výrobnej základne, ide však najmä o lacnú a málo sofistikovanú výrobu, ktorá sa presúva do Ázie. Investíciami do výskumu si Európa má zabezpečiť udržanie technologického náskoku a tým aj udržanie výrob s vysokou pridanou hodnotou.Bohužiaľ, takto svet už o pár rokov nebude vyzerať. Európa dnes rýchlo svoj technologický náskok stráca, veľké a inovatívne firmy z Číny, Taiwanu, Kórei, Indie atď. sú už dnes schopné ponúkať produkciu v rovnakej a často lepšej kvalite než je tá európska. A hlavne, sú schopné znižovať náklady nie o 10 %, ale o 90%. Toho Európa nie je schopná a treba povedať, že najmä kvôli existencii rozsiahlych systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré takmer znemožňujú akékoľvek seriózne pokusy o znižovanie nákladov na ich financovanie. Nezodpovedanou otázkou teda je, čo bude robiť Európa vtedy, keď bude musieť konkurencii (najmä z Ázie), ktorá bude schopná predávať výrobky s vysokou pridanou hodnotou, vo veľmi vysokej kvalite a za výrazne nižšie ceny?  A keď sama znižovať náklady nebude schopná?

Práve preto sa domnievam, že by mohlo byť užitočné, ak by z nášho stretnutia vzišiel impulz na budíček pre európske krajiny a celú EÚ, kým je ešte čas. A pre krajiny Latinskej Ameriky, aby kriticky hodnotili naše skúsenosti a neopakovali rovnaké chyby, ktorých sme sa dopustili my.

Ak tak neurobíme a schválené záverečné znenie spoločnej deklarácie nič podobné nebude obsahovať, nič sa nestane, bude to len ďalšia premeškaná príležitosť zaujať zodpovedný postoj k zásadným otázkam nielen dneška, ale aj našej bližšej či vzdialenejšej budúcnosti.