Dane naše milované

Tak sa volal animovaný seriál, ktorý ešte pred desiatimi rokmi, počas ministrovania ľavicovej ministerky Schmögnerovej, dalo vyrobiť ministerstvo financií a odvysielala ho verejnoprávna televízia. Stal sa terčom mnohých posmeškov, pretože ťarbavým spôsobom popisoval, čo by sa všetko stalo, keby sme neplatili dane.

V posledných mesiacoch sa zdá, že čaru tohto seriálu prekvapujúco podľahli aj niektorí činorodejší a mediálne aktívni poslanci vládnej koalície. Z ich úst opakovane zaznieva volanie po zvyšovaní daní. To si zaslúži niekoľko poznámok.

Po prvé, poslanec pravicovej koalície volajúci po zvyšovaní daní je ďalším v rade politologických úkazov, kvôli ktorým je rozlišovanie ľavice a pravice čoraz ťažšie. Aj ich pričinením tak slovenský volič pomaly ale isto bude mať na výber len z dvoch možností: ľavicovú politiku s ľavicovými stranami a ľavicovú politiku s pravicovými stranami.

Po druhé, zvyšovania daní chtiví koaliční poslanci si zrejme nevšimli, že dnešná vláda už dane a odvody zvyšuje. Robí tak upchávaním dier v daňovom a odvodovom systéme, teda rušením výnimiek a špeciálnych režimov. Mimochodom, je paradoxné, že tí istí poslanci, ktorí by chceli, aby štát mal vyššie príjmy z daní, sú proti rušeniu výnimiek, ktoré by ich štátu malo priniesť.

Po tretie, poslanci by urobili oveľa lepšie keby namiesto podpory zvyšovania daní vynakladali takto ušetrenú energiu na vysvetľovanie voličom, prečo sa verejné financie ocitli v katastrofálnom stave a prečo je znižovanie výdavkov absolútne nevyhnutné. Ak by so zdôvodňovaním predsa len mali problém, známy historik Niall Ferguson to nedávno dobre sformuloval v časopise Newsweek, keď komentoval masové protesty v niektorých krajinách: „Hlavným problémom (takmer všetkých západných krajín) je neudržateľnosť sociálnych systémov z polovice 20. storočia v demografických a ekonomických podmienkach 21. storočia.“

Po štvrté, k tomuto vysvetleniu by bolo treba pridať aj kus úprimnosti pokiaľ ide o najväčšie možné oblasti šetrenia. Reči o tom, že štát bude šetriť na sebe, aby sa úsporné opatrenia nedotkli občanov, sa síce dobre počúvajú, ale nikam nevedú. Znižovanie nákladov na prevádzku štátu je sympatické, ale problém zďaleka nevyrieši. Podľa najnovších údajov OECD ide len jedna tretina výdavkov štátu vo vyspelých krajinách na financovanie tradičných úloh štátu, na obranu, zabezpečenie verejného poriadku, či výstavbu a údržbu infraštruktúry, ktorým sa hovorí aj kolektívne statky. Až dve tretiny výdavkov sú vynakladané na zdravotníctvo, vzdelávanie, dôchodky a sociálne služby, ktoré sa dajú zabezpečiť aj individuálne. A práve tieto výdavky čaká v budúcnosti najväčšie zníženie, ak má prísť k skutočnému ozdraveniu verejných financií.

Bohužiaľ, snahy urobiť tak už dnes sa stretávajú s najväčším odporom. Ale ak neurobíme nič dnes, problém sa nám vráti s oveľa väčšou silou v budúcnosti. Už spomínaný Niall Ferguson to vyjadril brilantne: „Mladí ľudia, ktorí sa zapájajú do protestov proti úsporným opatreniam sú hlupáci, ktorí demonštrujú za právo platiť oveľa vyššie dane v budúcnosti.“ Treba už len dodať, že ak budú „úspešní“, vydemonštrujú toto „právo“ nielen pre všetkých občanov, ale aj pre všetky podniky.

Ján Oravec, HN