Nezničiteľné gastrolístky
Gastrolístky sú výstižným príkladom platby, ktorú zamestnávateľovi ukladá zákon. Nemôže sa rozhodnúť, že ju nebude platiť ...
Prestrelka, ktorá sa strhla v médiách o gastrolístky, dokázala v týchto dňoch zatieniť aj samotný Zákonník práce vo finálnej fáze jeho schvaľovania v parlamente. S výrazne zmeneným financovaním, ale gastrolístky napokon predsa prežili. Mobilizácia záujmov za zachovanie gastrolístkov tak prevýšila snahu o ich zrušenie. Tí, ktorí z takto nastavenej legislatívy žijú, sa radujú. A tým, ktorí to platia, zostali oči pre plač. Je to škoda. Prečo?
Gastrolístky sú výstižným príkladom platby, ktorú zamestnávateľovi ukladá zákon. Nemôže sa rozhodnúť, že ju nebude platiť. Je pre neho nákladom, ktorý musí vynaložiť. Podobne ako napr. financovanie tzv. rekondičných pobytov, snaha o zrušenie ktorých dopadla úplne rovnako ako v prípade gastrolístkov. Tým ale výpočet povinných platieb zďaleka nekončí. Posúďte sami: povinné sú koncesionárske poplatky za rozhlas a televíziu, platby do Audiovizuálneho fondu, Recyklačného fondu, Enviromentálneho fondu, existuje povinné zmluvné poistenie automobilov, pre banky sú povinné platby do Fondu na ochranu vkladov, pre cestovné kancelárie povinné poistenie pre prípad insolventnosti, platby za pracovnú zdravotnú službu, poplatky Slovenskému ochrannému zväzu autorskému, ktoré nedávno tiež vzbudili poriadny rozruch. A mnohé ďalšie. Tieto poplatky sa vzťahujú spravidla len na časť firiem, pričom pri niektorých sa takto zabezpečuje financovanie komerčných produktov, pri iných ide o čistý transfer do verejného sektora. Ich spoločnou črtou je, že sú to zákonom vynucované povinné platby, ktoré zvyšujú náklady na podnikanie.
Ešte v roku 2006 sme v Audite podnikateľského prostredia vypočítali, že povinné poplatky predstavujú 2 percentá HDP. Tie sa nezapočítavajú do daňovo-odvodového zaťaženia. O ňom všetci diskutujú, že klesá. Nikoho akoby nezaujímalo. že plazivé zvyšovanie počtu povinných poplatkov a narastanie ich výšky vedie k celkovému zvyšovaniu finančného zaťaženia podnikania. Gastrolístky sú teda len jednou epizódou v tejto smutnej telenovele.
Bolo by preto fajn, keby do budúcnosti poslanci menej počúvali demagógiu o ľuďoch, ktorí sa prestanú stravovať, a radšej viac videli veci v širších súvislostiach a rozmýšľali o skutočnej podstate a dôsledkoch toho, o čom rozhodujú.
Ján Oravec, HN, Názory a analýzy, 14. 07. 2011