Tri pravdy rakúskej ekonómie
Je dobré, že o ústavnom zákone o rozpočtovej zodpovednosti sa v našom parlamente črtá zhoda naprieč politickým spektrom. Uhasiť požiar spoločnými silami je fajn.
Je dobré, že o ústavnom zákone o rozpočtovej zodpovednosti sa v našom parlamente črtá zhoda naprieč politickým spektrom. Uhasiť požiar spoločnými silami je fajn. Ešte lepšie by však bolo, keby sme našli zhodu o príčinách dnešného dlhového požiaru, kto a čím ho spôsobil. A jednou z hlavných príčin je fakt, že politici mnohých krajín radi počúvali ekonomické teórie, ktorých naplnenie v hospodárskej politike priviedlo svet do dnešnej šlamastiky.
V roku 1936, v reakcii na vtedajšiu hospodársku krízu, publikoval britský ekonóm John Maynard Keynes Všeobecnú teóriu zamestnanosti, úroku a peňazí. Formuloval v nej tézu, že štát sa má usilovať o zmiernenie hospodárskych cyklov, teda stimulovať ekonomiku, keď je v kríze a brzdiť ju, keď rastie rýchlo. A veľmi detailne popísal nástroje, ktorými to má dosiahnuť: expanzívna resp. reštriktívna rozpočtová politika vlády a expanzívna resp. reštriktívna monetárna politika centrálnej banky. Vrátane potreby ísť do deficitu, ak je treba.
Keynesova teória bola veľmi úspešná. Stala sa dominantnou súčasťou hlavného prúdu ekonómie, vrátane všetkých štandardných ekonomických učebníc. A v praxi našla svoju podobu v keynesovskej hospodárskej politike. Keynes tak dal politikom vo vzťahu k ekonomike nástroje, ktoré sú obdobou brzdy, plynu a volantu v aute. A tie s obľubou využívali nielen ľavicoví, ale aj konzervatívni či liberálni politici. Dôsledok: dnes žijeme vo svete keynesovských inštitúcií. Tie sú aktívne, do fungovania ekonomiky dlhodobo a často zasahujú, dôsledky čoho musíme dnes znášať všetci.
Boli však aj ekonómovia, ktorí s keynesovskými receptami zásadne nesúhlasili. Medzi najrozhodnejších odporcov a najzásadnejších kritikov patrí rakúska škola ekonómie, ktorej predstaviteľom bol aj Hayek. Rakúska škola ekonómie sa preslávila tým, že už niekoľko rokov po vzniku Sovietskeho zväzu v diskusii s vtedajšími socialistickými ekonómami argumentovala, že socialistický ekonomický systém, založený na štátnom vlastníctve a centrálnom plánovaní, nemôže fungovať a musí skrachovať. Pravda sa ukázala v roku 1989. Aj stimuláciu ekonomiky považovali vždy za veľmi škodlivú. Chválou deficitného financovania podľa nich Keynes podal zápalky deťom a požiar bol len otázkou času. Teraz sa v plnej nahote ukazuje, že mali opäť pravdu.
Dnešné ekonomické problémy nie sú pre rakúsku ekonómiu prekvapením aj z ďalšieho dôvodu. Dlhodobo a zásadne kritizuje systém centrálneho bankovníctva, ktorý je v dnešnej podobe monopolom štátu na vydávanie ničím nekrytých peňazí, čo "rakúšania" považovali za obdobu centrálneho plánovania v bankovníctve. Problém teda dnes nemá euro alebo dolár, ale peniaze v ich dnešnej podobe, keď ich hodnota nie je nijako objektívne stanovená a centrálne banky majú voľné ruky v ich neobmedzenej produkcii. Keď príde k zrúteniu aj tohto systému, život dá za pravdu rakúskej ekonómii aj po tretí raz.
Poučenie pre politikov? Počúvajte nie tých, ktorých recepty na aktivistickú hospodársku politiku vedú svet do katastrofy, ale tých, ktorí tieto dôsledky dávno predvídali, varovali pred nimi a štátu prisúdili úlohu tvorcu rámcových podmienok. Aj keď sa to mnohým nepáči, svet podľa "rakúšanov" by bol oveľa príjemnejším miestom pre život než svet podľa Keynesa a jeho nasledovníkov, v ktorom dnes žijeme.
Ján Oravec, HN