Európsky bezuhlíkový socializmus
V jednom z kľúčových strategických dokumentov posledného obdobia Európska komisia naplánovala v našej budúcnosti doslova revolučné zmeny. A radosť z nich mať nebudeme.
V jednom z kľúčových strategických dokumentov posledného obdobia Európska komisia naplánovala v našej budúcnosti doslova revolučné zmeny. A radosť z nich mať nebudeme. Dokument sa volá „Cestovná mapa v energetike do roku 2050“. Jedným z jeho hlavných pilierov je tvrdenie, že úplne bezuhlíková ekonomika je možná. Komisia však nezostáva len pri ňom, ale pridáva k nemu ďalšie, ešte odvážnejšie: „a môže to byť z dlhodobého hľadiska menej nákladné než pokračovanie súčasnej politiky“.
Toto tvrdenie je nielen príliš odvážne, ale aj príliš optimistické. Európska komisia sa odvoláva na modelové scenáre, ktoré vraj toto tvrdenie podporujú. Vieme, že vždy existuje veľa modelov, ktoré však vedia dodávať diametrálne odlišné výsledky. Ak si Komisia najprv zadefinovala záver (bezuhlíková ekonomika je lacnejšia než pokračovanie súčasnej politiky), potom zrejme už len hľadala model a scenár, ktorý by tento záver potvrdil. Nielen že ho hľadala, ale ho aj našla. A teraz sa podržte – našla ho v Grécku! Model totiž vyvinula jedna univerzita v Aténach... Vzdajme sa lacného vtipkovania na túto tému a len poznamenajme, že grécky prístup k spracovaniu dát je dnes už legendárny.
Cestovná mapa tak obsahuje očakávania revolučných zmien, pričom nie je jasné, ako by sme sa k takému výsledku mali dopracovať. Ekonomika bez uhlíka by znamenala ekonomiku bez energie, ktoré je dnes vyrábaná nepr. spaľovaním ropy či uhlia. A vyžadovala by zvýšenie podielu obnoviteľných energií zo súčasných 10% na 55% v r. 2050. Teda tých energií, ktoré nám už dnes zvyšujú faktúry za elektrinu a robia veľké vrásky energetikom kvôli nestabilite ich dodávok.
Takéto „revolučné“ riešenia tak predstavujú nebezpečenstvo, že sa zamotáme do prijímania množstva regulácií, ktoré budú len ďalej zvyšovať firmám náklady, a ktoré nás môžu zaviesť do slepej uličky vynaloženia obrovských miliárd bez dosiahnutia cieľa. Nehovoriac o tom, že tieto opatrenia budú kombinované s masívnym nárastom dotácií, ktoré zasa len ďalej budú zhoršovať problém nedostatočnej efektívnosti európskych ekonomík.
Paralela s budovaním socializmu nie je vôbec nemiestna. Aj budovanie socializmu bolo pokusom o uskutočnenie neuskutočniteľného. Aj budovanie socializmu vyvolalo dopyt po takej miere centrálneho plánovania a sociálneho inžinierstva, ktorá napokon viedla k ekonomickému zaostávaniu a k totálnej strate medzinárodnej konkurencieschopnosti. Jediným rozdielom môže byť, že zatiaľ čo socializmus sme prežili a ako tak rozchodili, ďalší pokus o vybudovanie novej utópie, tentokrát enviromentálnej, už rozchodiť nemusíme.
Ján Oravec, HN