Euroúradníkom uťahujú opasky

Znížime počet zamestnancov  o päť percent, zvýšime minimálnu dĺžku pracovného týždňa z 37,5 hodiny na 40 hodín bez navýšenia miezd, zvýšime dôchodkový vek zo 63 na 65 rokov, platy nových sekretárskych a administratívnych pracovníkov znížime o 18 percent, celkovo tak ušetríme jednu miliardu eur.

Ak si myslíte, že sú to výňatky z volebného programu niektorej zo slovenských politických strán, ste na omyle. Sú to úsporné opatrenia, ktoré prijala Európska komisia. Médiá v tejto súvislosti citovali podpredsedu Európskej komisie Maroša Šefčoviča. "Európske inštitúcie a ich pracovníci čelia veľkým výzvam. Som však presvedčený, že môžu obstáť zoči-voči nim, ak budú pracovať tvrdšie, dlhšie a efektívnejšie."

V prvom rade je sympatické, že lídrom úsilia komisie o "uťahovanie opaskov" bruselských euroúradníkov je "náš" slovenský eurokomisár. Aj vďaka nemu vysiela Brusel voči členským krajinám prvý aký-taký signál o tom, že jeho inštitúcie konečne zaregistrovali ťažkú situáciu členských krajín a dokonca sa k nim pridávajú v neľahkom úsilí o škrtanie výdavkov.

Vždy možno diskutovať o tom, či navrhované opatrenia ušetria veľa alebo málo. A v tomto prípade väčšina bude tých, ktorí budú oprávnene tvrdiť, že málo. Avizovaná jedna miliarda je napríklad sumou, o ktorú sa síce znížia plánované výdavky komisie, ale až kumulatívne do roku 2020. Aj z parametrov uvedených v úvode je jasné, že zmeny nie sú nijako dramatické. Z tohto pohľadu je uvedená suma skôr malá. K rovnakému záveru nás privedie aj bežná logika: z vysokých bruselských platov sa predsa musí dať ľahšie škrtať než z nízkych slovenských.

Lenže pozor! Kým vyriekneme záverečný ortieľ a zatratíme snahu eurokomisie  len ako kozmetickú snahu o nedostatočné úspory, je tu jeden mimoriadne dôležitý moment. Komisia v minulosti lákala ľudí na vysoké platy a istotu pracovného miesta. Dnes sa chytila do vlastnej pasce. Aj keby chcela, nemôže prepustiť napr. 20 % zamestnancov, pretože väčšina z nich má zmluvy, na základe ktorých sú neprepustiteľní. Komisár Šefčovič tak môže znižovať stavy len tak, že neprijme zamestnanca na miesto, z ktorého niekto odišiel do dôchodku.

Príbeh Európskej komisie je v tejto chvíli najmä príbehom zamestnávateľa, ktorý bol najprv príliš štedrý a veľkorysý a následne má problém podmienky pracovno-právnych vzťahov zreálniť. Tento príbeh je preto veľmi poučný aj pre našich zamestnávateľov, tak z verejného ako aj zo súkromného sektora. Nech nám je komisia v tomto príbehu odstrašujúcim príkladom ako nás môže dobehnúť znepružňovanie trhu práce.

Ján Oravec, HN