Prax popiera ideológiu silného štátu

Hospodárske noviny tento týždeň zverejnili veľmi zaujímavý materiál o čakacích lehotách v zdravotníctve. Pre tých, ktorí sa nachádzajú na čakacích listinách, je to veľmi smutné čítanie. Pre tých, ktorí sa na nich nenachádzajú, je to čítanie poučné a varovné zároveň, pretože kedykoľvek ich môže postihnúť osud tých prvých. Pre všetkých, ktorí sú sympatizantmi, zástancami či aktívnymi propagátormi ideológie silného štátu, či už sa na čakacích listinách nachádzajú alebo nie, by to však malo byť najmä oči otvárajúce čítanie.

Na začiatku sú vždy pekné reči o tom, ako je tu predovšetkým štát na to, aby občanom zabezpečil zdravotnú starostlivosť, samozrejme bezplatnú, ale na veľkú smolu ich šíriteľov je tu napokon realita: občan, ktorý má problém s kĺbom, je nútený čakať na totálnu endoprotézu v Prešove plných 5 rokov. Človek, pre ktorého je každý deň utrpením, ich musí prečkať vyše 1800, aby sa mu dostalo pomoci. V iných regiónoch Slovenska sa čaká menej, ale tiež sú to roky. Väčšinou od jedného do troch, čo sú aj zvyčajné čakacie lehoty v prípade endoprotézy kolena. Poradovníky sú aj na operáciu sivého zákalu, či mamografické vyšetrenie. Tento konflikt ideologickej science-fiction s realitou sa ako cez kopirák opakuje aj v iných oblastiach.

Dopravná infraštruktúra? Sľubov politikov je ešte stále viac ako kilometrov diaľnic, spojenie západu a východu Slovenska stále v nedohľadne, no a vlaky chodia pomalšie než za Rakúska-Uhorska. Vzdelávanie? Štátu sa v školstve podaril husársky kúsok. Vládne tu celospoločenský konsenzus, keď nespokojní sú úplne všetci: učitelia, rodičia, zamestnávatelia. A študenti? Tí, ktorí hľadali kvalitné vzdelanie, sú už dávno v zahraničí... Spravodlivosť a právny štát? Tu neschopnosť štátu dosahuje svoj vrchol. Občania a firmy sa roky nevedia domôcť spravodlivosti kvôli súdnictvu, ktoré sa dá nazvať všelijako, len nie funkčným systémom. A čerešničkou na torte je, keď politici sami vyhlasujú, že Slovensko nie je právny štát. Na tomto mieste opakovane zaznieva kritika, že sú to práve politici, bez rozdielu garnitúr, kto zneužíva zákonodarný proces podľa toho ako im to momentálne vyhovuje a teda štát fatálne zlyháva ako tvorca predvídateľných pravidiel.

Infraštruktúra, zdravotníctvo, vzdelávanie, spravodlivosť a právny štát. To je výpočet oblastí, v ktorých všetci socialisti kľúčovú úlohu štátu považujú za nevyhnutnú a ústup z tejto pozície za absolútne nemysliteľný. Zároveň však ide o oblasti, kde štát, a vôbec nie náhodou, zlyháva najviac. Sú výpočtom jednej veľkej katastrofy za druhou. Ak niekto chce aj napriek tomu naďalej tvrdohlavo presadzovať ideológiu silného štátu, nejde o rozumnú politiku, ale o vyloženú drzosť.

Ján Oravec, HN