Diskusia pracovnej skupiny k návrhu nariadenia Európskej komisie o indexoch používaných ako referenčné hodnoty vo finančných nástrojoch a finančných zmluvách

Európsku komisiu k predloženiu navrhovanej regulácie určite motivovali nedávne škandály súvisiace s odhaleniami o manipuláciách s referenčnými hodnotami úrokových sadzieb LIBORu a EURIBORu. Nemyslím si však, že navrhovaná regulácia je najlepšou odpoveďou. Existuje niekoľko dobrých dôvodov pre opatrnosť.

Po prvé, indexov a referenčných hodnôt existujú desiatky, zaznel tu dokonca údaj, že ich počet sa dnes pohybuje okolo 70. Medializované problémy súviseli preukázateľne len s niekoľkými z nich, aj keď nepochybne sa týkali práve tých najdôležitejších. Existuje staré pravidlo 80:20, ktorého platnosť bola overená v mnohých oblastiach a v prípade aplikácie na predmet našej dnešnej diskusie by mohlo nadobudnúť podobu nasledujúcej otázky: ak by bolo možné vyriešiť 80 % problémov sústredením sa na 20 % tých najdôležitejších indexov, prečo chceme reguláciu uplatňovať na všetky indexy a referenčné hodnoty, ktoré existujú? Prečo ich všetky hádžeme do jedného vreca, robíme z nich automatických kandidátov na manipuláciu, keď k nej prišlo len v jednotlivých prípadoch a vo veľkej väčšine prípadov ostatné indexy a referenčné hodnoty fungujú bez akýchkoľvek problémov?

Po druhé, ak si už komisia zadefinovala – podľa môjho názoru až neodôvodnene - príliš široký rozsah regulácie, za úplne zbytočnú a potenciálne dokonca škodlivú považujem ambíciu rýchlo pretlačiť celý návrh nariadenia legislatívnym procesom tak, aby ho stihol schváliť ešte tento parlament. Nepochybujem o tom, že podobnú ambíciu má každý jeden člen Európskej komisie, čo môže viesť k pretlaku legislatívnych návrhov na sklonku funkčného obdobia Európskeho parlamentu. A táto nešťastná snaha zasa vytvára živnú pôdu pre prijatie legislatívnych nepodarkov, nedostatočne prediskutovaných a pripravených návrhov, ktoré keď budú schválené, len ďalej skomplikujú život podnikateľským subjektom v Európe.

Po tretie, navrhované nariadenie má aj s prílohami viac ako 40 strán. Nesúhlasím s tvrdeniami, ktoré tu boli prezentované, že vďaka nemu bude celý systém zostavovania indexov a referenčných hodnôt prehľadnejší a jednoduchší. Keďže regulátorom prideľuje nové právomoci a regulovaným subjektom nové povinnosti, ja si myslím, že v jej dôsledku bude celý systém naopak neprehľadnejší a komplikovanejší.

A ešte jedna záverečná poznámka k pomerne zaujímavému protirečeniu, ktoré som si všimol v dokumente Európskej komisie: na jednej strane komisia chce regulovať spôsob zostavovania všetkých indexov a všetkých referenčných hodnôt, čím rozsah regulácie neúmerne rozširuje, na strane druhej rozsah regulácie zužuje, keď z nej vyníma indexy a referenčné hodnoty zostavované centrálnymi bankami. Moja otázka, ktorá je v tejto chvíli skôr špekuláciou, ale je na mieste ju tu prezentovať, znie nasledovne: čo bolo dôvodom vyňatia centrálnych bánk z navrhovanej regulácie? Kde komisia berie tú istotu, že v prípade indexov a referenčných hodnôt zostavovaných centrálnymi bankami sa nemôžu vyskytnúť nijaké problémy? Nebolo to náhodou čisto pragmatické uvažovanie komisie, ktorá v očakávaní prípadnej negatívnej odozvy si z centrálnych bánk nechcela urobiť mocného nepriateľa a teda ich radšej z navrhovanej regulácie hneď vyňala?

Uvedená poznámka môže zároveň poslúžiť autorovi návrhu stanoviska EHSV ako inšpirácia pre doplnenie textu o odstavec vo vyššie uvedenom zmysle, prípadne pre doplnenie otázky, ktorá požiada Európsku komisiu o zdôvodnenie jej postoja.

Ján Oravec, EHSV, Brusel