Dve tváre bankrotu

Bankrot nemá práve najlepšiu povesť. Keď počujeme slovo bankrot, väčšine z nás podvedome prebehnú po chrbte zimomriavky. A je úplne jedno, či sme podnikatelia, spotrebitelia, zamestnanci, zamestnávatelia alebo politici. Krach firmy pre podnikateľa znamená koniec nádejí na ďalšie zisky, pre spotrebiteľa stratu všetkých alebo časti peňazí vynaložených na kúpu tovaru či služieb, pre zamestnanca stratu pracovného miesta a pre politika nepríjemnosť, ktorá z toho všetkého vyplýva.

V každej turistickej sezóne sa slovo bankrot najčastejšie skloňuje v cestovnom ruchu. Zabezpečenie dovolenky je pomerne jednoduchý produkt, preto je počet cestovných kancelárií vysoký a konkurencia v odvetví intenzívna. Keď niekoľko z veľkého počtu cestoviek skončí, nemalo by to byť považované za nič mimoriadne. Nemalo by, ale bolo. Krach cestoviek je mediálne vďačnou témou v uhorkovej sezóne, keď aj politici čerpajú dovolenky a médiá majú nedostatok negatívnych správ.  Tento deficit je často kompenzovaný obrázkami nešťastných klientov, ktorých skrachovaná cestovka zanechala v zahraniči. Z prirodzeného javu tak bol vyfarikovaný problém a jeho riešenia sa ujali politici. A výsledkom bolo viac regulácie, zdanlivo menej rizika, ale v skutočnosti viac problémov pre celé odvetvie. Ako je to možné?

Politici konfrontovaní so spoločenskou objednávkou pred časom prijali legislatívu, ktorá zaviedla povinné poistenie insolventnosti. Ochrane spotrebiteľov bolo učinené zadosť. Zavedenie povinného poistenia však malo niekoľko nezamýšľaných dôsledkov. Takmer nebadane zmenilo správanie aktérov na trhu. Klienti si už nemusia až tak lámať hlavu s výberom cestovky, veď v prípade jej krachu nastupujú mechanizmy, ktoré sa o nich v zahraničí a o ich prípadné finančné nároky postarajú zo zákona. Ak je v podstate jedno s akou cestovkou vycestovať, potom sa najnižšia cena stáva jediným dôležitým kritériom pre rozhodovanie klienta. Povinné poistenie ich nabáda k tomu, aby sa netrápili úvahami o možnom krachu tých cestoviek, ktoré ponúkajú až podozrivo lacné zájazdy. A to isté povinné poistenie nabáda cestovky k ponúkaniu lacných zájazdov. Vedia totiž, že zmierni nepríjemné  dôsledky prípadného krachu a zredukuje aj reputačné riziko, ktoré z neho vyplýva. Opatrenie, ktoré malo zvýšiť zodpovednosť, tak paradoxne všetkých povzbudzuje k nezodpovednosti.

A tu sa dostávame k druhej tvári bankrotu. Hoci nemilovaný všetkými, je absolútne potrebný. Jeho disciplinujúci účinok je nenahraditeľný. Nič nedokáže zvýšiť zodpovednosť viac než ísť s vlastnou kožou na trh so všetkými rizikami. Ak bankrotu nedovolíme ukázať nám jeho \"škaredú\" tvár, vypomstí sa nám to niekde inde.

Ján Oravec, HN