Ekonomika 2013

Rok 2013 v slovenských luhoch a hájoch nepriniesol nič prevratné. Deficit štátneho rozpočtu sa nedarí znižovať, skôr naopak. Śtátny dlh rastie. Vláda zvyšuje dane, keď predtým sľúbila, že ich zvyšovať nebude. A to všetko sa označuje honosne znejúcim pojmom fiškálna konsolidácia.

Medzitým sme zaznamenali pokles Slovenska takmer vo všetkých rebríčkoch, ktoré merajú kvalitu podnikateľského prostredia. Slovensko bolo kedysi krajinou, ktorej iní závideli jej reformné úsilie. Rok 2013, ktorý symbolicky poslal do minulosti rovnú daň, definitívne potvrdil, že sme upadli do šedivého podpriemeru a zaostávame. Index ekonomickej slobody Heritage Foundation, index ekonomickej slobody Fraser Institute, Doing Business Svetovej Banky, rebríček Svetového ekonomického fóra, rebríček konkurencieschopnosti švajčiarskeho inštitútu IMD, tieto všetky rebríčky nám unisono hovoria to isté: na Slovensku lepšie už bolo. Čoraz viac podnikateľov uvažuje, že podnikanie „zavesí na klinec“, pomaly najviac práce začínajú mať úrady práce.

Situácia v našom bezprostrednom okolí je len o máličko lepšia. Veštiť budúcnosť Európy by sa dnes zrejme neodvážila ani Pýthia delfská. Členské krajiny Európskej únie totiž v tomto roku vyslali diametrálne odlišné signály o tom ako si ďalší vývoj v EÚ predstavujú. Francúzsko sa úporne snaží presadiť svoju predstavu o jednotnej ekonomickej vláde v Európe, ktorej realizácia by ju posunula do podoby centralizovaného superštátu. Naopak, Veľká Británia ohlásila na začiatku roka ústami svojho premiéra zámer usporiadať referendum o jej zotrvaní, resp. vystúpení z únie. Holandsko je zasa príkladom krajiny, ktorá hľadá spojencov pre presun právomocí z úrovne EÚ naspäť na úroveň členských krajín.

Eurozóna sa síce nerozpadla, ale ani nevyriešila žiadny z jej kľúčových problémov. Trhy práce zostávajú žalostne nepružné, preregulovanosť ekonomiky dosahuje absurdné rozmery a euro drží nad vodou jedna veta guvernéra Európskej centrálnej banky o jeho bezhraničnej podpore ešte z leta 2012. V bezprostrednej reakcii na krízu sa mnohé štáty síce snažili začať šetriť, ale väčšina z nich v tomto úsilí dlho nevydržala. Napriek tomu od vypuknutia krízy eura padlo 8 zo 17 vlád členských krajín eurozóny. V nikdy nekončiacom súboji medzi zástancami politiky úspor na jednej strane a zástancami politiky podpory rastu na strane druhej, zaznamenal v druhej polovici  tohto roka víťazstvo „prorastový“ tábor. Odklon od politiky úspor a príklon k podpore rastu finančnými helikoptérami, kvantitatívnym uvoľňovaním a cielenými verejnými investíciami odobrila väčšina medzinárodných organizácií, vrátane Medzinárodného menového fondu. Je to však Pyrrhovo víťazstvo.

V roku 2013 zavládol smútok medzi teoretickými ekonómami. Ich rady v priebehu roka opustili dve významné osobnosti, Ronald Coase a Elinor Ostrom, nositelia Nobelovej ceny za ekonómiu. Ronald Coase sa dožil úctyhodných 103 rokov a obohatil ekonómiu o teóriu firmy založenú na transakčných nákladoch. Elinor Ostrom zasa celý život skúmala na vzájomnej dôvere a spolupráci postavené systémy produkcie tzv. verejných statkov a služieb mimo tradičného rámca štátu alebo trhu.

A na záver správa z kategórie „radostných“ správ. Organizácia pre hospodársku spoluprácu  na jeseň tohto roka vydala publikáciu, ktorej časť venovala problému klesajúcej dôvery obyvateľstva voči jej politickým reprezentantom, vládam i politickým stranám. Najväčší nárast podpory, až o 20 %, bol zaznamenaný práve na Slovensku.  Miernou politologickou záhadou je však obdobie, v ktorom sa vývoj podpory porovnával, roky 2007 a 2012, teda roky prvej a druhej Ficovej vlády. Nechajme na zasvätených politológov, aby sa pokúsili toto malé „sudoku“ vyriešiť. Možno sa dočkáme už v roku 2014...

Ján Oravec, .týždeň