Neobhájiteľný superštát

Mal som zaujímavú a dlhú diskusiu o Spojených štátoch európskych. Stretnutie s vysokopostaveným úradníkom Európskej komisie v Bruseli bolo pôvodne na inú tému, zmenila ju však jeho náhodná veta „Nebol som zástancom Spojených štátov európskych, ale po kríze z roku 2008 už som“. Ako sa ukázalo, je oveľa ľahšie všeobecne niečo vyhlásiť než tento postoj obhájiť zoči-voči konkrétnym argumentom.

Uznal to napokon aj samotný autor výroku. Ak totiž tento postoj začnete rozmieňať na drobné, aj keď pre mnohých znie na prvé počutie logicky a rozumne (poďme riešiť problémy spolu), dostanete jeho zástancov do problémov. Väčšinou to signalizuje kvázi argument, ku ktorému sú skôr či neskôr nútení sa uchýliť. Spojené štáty európske sú vraj potrebné preto, lebo rozdrobenú Európu nikto nepočúva, preto musí hovoriť jedným hlasom, mať ministra zahraničných vecí, ktorý bude zastupovať Európu ako celok s 500 miliónmi obyvateľov v rokovaniach s ostatnými svetovými veľmocami. To je však nahrávka na smeč, pretože práve na tejto otázke sa veľmi dobre dokazuje, na akých pieskových nohách stojí predstava, že centralizácia politík na úrovni EÚ môže niečo vyriešiť.

Vezmime si ako konkrétny príklad Sýriu, najdiskutovanejší zahranično-politický problém posledného obdobia. A predstavme si, že už dnes žijeme v Spojených štátoch európskych. Aký by bol „jednotný“ európsky postoj k prípadnému zásahu v Sýrii? Nech by bol akýkoľvek, či už v prospech alebo proti zásahu, samotný fakt existencie „európskeho“ ministra zahraničných vecí so silnými právomocami by nič nezmenil na tom, že niektoré európske krajiny by v takýchto otázkach boli zásadne proti, iné zásadne za a ešte ďalšie by zachovávali zdržanlivý postoj. A „spoločný“ európsky postoj by buď túto názorovú rozdielnosť rešpektoval a nenaplnil by tak očakávania zvyšku sveta o jednotnom hlase Európy, alebo by ju nerešpektoval, priklonil by sa k jednej z alternatív, čím by zákonite jedných síce potešil, ale zároveň nahneval mnohých iných. Nehovoriac o tom, že Európa hovoriaca vo svete jedným hlasom je skôr záležitosťou niektorých intelektuálov než širokých vrstiev obyvateľstva. V prieskume názorov, ktorí si dal nedávno urobiť Európsky parlament, skončila totiž otázka vplyvu EÚ na medzinárodnej scéne s piatimi percentami na úplne poslednom mieste v rebríčku priorít.

A podobne môžeme rozoberať jednu politiku za druhou, menovú, rozpočtovú, daňovú, sociálnu, energetickú, priemyselnú atď. Nie je mi vôbec jasné, prečo tí, ktorí zápalisto presadzujú princíp biodiverzity tento istý princíp popierajú pokiaľ ide o inštitucionálnu diverzitu. Inými slovami, pre pozitívny vývoj našich inštitúcií je kľúčová ich rôznorodosť, nie umelé redukovanie na jeden druh. Kríza eura mnohým ukázala, že jedna menová politika, jedna úroková sadzba pre všetkých nie je dobrý nápad. Potrebujeme sa na vlastnej koži presvedčiť, že rovnako zle musí skončiť snaha mať rovnaké sadzby daní pre všetky krajiny, rovnaké sociálne dávky, dôchodky, mzdy?

Pred rizikami centralizácie nedávno verejne varoval Jűrgen Stark, bývalý člen výkonnej rady Európskej centrálnej banky. Nemali by sme to nechať len na iných. Vzhľadom na naše negatívne skúsenosti s centralizáciu rozhodovania na nadnárodnej úrovni by rozhodné varovanie pred jej rizikami mala byť dokonca naša povinnosť.

Ján Oravec, .týždeň