O nenapísanej antiutópií z budúcnosti Európskej únie

Utópie, ktoré sa snažili vykresľovať  ako by mohla fungovať vysnívaná ideálna spoločnosť, sprevádzali ľudstvo odpradávna. Platón nám zanechal jeho predstavu o ideálnom štáte, svätý Augustín o pár storočí neskôr urobil to isté. A nasledovali mnohí ďalší. Thomas Morus, Tommaso Campanella, Francis Bacon. V 20. storočí sa do módy dostali negatívne utópie. Neboli o ideálne usporiadanej spoločnosti, ale naopak o spoločnosti, ktorá sa nejakým spôsobom zvrhla. Najznámejšou antiutópiou je román 1984 od George Orwella. Použil v ňom už všetky ingrediencie, ktoré sa neskôr stali štandardnou súčasťou moderných antiutópií:  totalitná spoločnosť, manipulácia jednotlivca, osobné slobody obmedzované politickým systémom v mene nejakej ideológie či myšlienky.

Vzhľadom na túto tradíciu nie je preto žiadnym prekvapením, že svojich vlastných antiutópií sa dočkala aj Európska únia. Nemecký spisovateľ Peter Schmidt napísal román 2999. Tretie milénium, v ktorom sa v Európe dostane k moci Demokratická únia zelených. Nastolí ekologickú diktatúru, ktorú pri živote udržiava pomocou kománd Demokratickej polície („Komando práve zaútočilo na vedľajšiu budovu – zrejme preto, že zasa niekto vyhodil na protest z okna nejaké smeti.“). Na medzinárodnom poli sa usiluje vytvoriť spojenectvo so Spojenou Amerikou, ktorého jadro má tvoriť spolupráca v oblasti kódovania informácií. Zatiaľ čo autor tejto antiutópie ju označil za napínavý thriller z ďalekej budúcnosti, anglický humorista a spoluautor slávneho televízneho seriálu Červený trpaslík, Rob Grant, napísal humoristický román Neschopnosť. Zlo je nové dobro „z nepríjemne blízkej budúcnosti“ Európskej únie. Lietadlá v nej zásadne pristávajú na iných letiskách než mali, hotelové izby nemajú postele, taxikári nikdy nevedia trafiť na miesto, ktoré si želajú ich zákazníci. Skrátka, nefunguje vôbec nič.  To všetko v dôsledku skutočnosti, že „v spojenej Európe blízkej budúcnosti neschopnosť nie je možnosť, s ktorou sa musí počítať, neschopnosť je tu povinná“. Článok 13199 „nepriestrelnej“ ústavy totiž hovorí: „Nikomu nesmie byť odopreté zamestnanie akéhokoľvek rozsahu na akejkoľvek pozícii kvôli jeho veku, vyznaniu, farbe pleti či miere neschopnosti.“ Gramatická chyba v poslednom slove nie je omyl, ale logický dôsledok uplatňovania citovaného článku. Máme tu teda dve antiutópie, dve výstrahy pred preháňaním. V prvom prípade pred prílišnou ekologizáciou, v druhom pred prílišnou antidiskrimináciou.

Vývoj v Európskej únii v posledných niekoľkých rokoch svoju antiutópiu ešte nemá, hoci by si ju určite zaslúžil.  V tomto prípade ako výstrahu pred preháňaním centralizácie. A dlhú chvíľu čakania na napísanie románu o krušnom živote občana v supercentralizovanom európskom superštáte (SCEŠ) si môžeme krátiť hľadaním momentu, keď sa to všetko začalo zvrhávať. Nádejnému autorovi venujem odstavec, ktorý v tejto ešte nenapísanej antiutópii môže použiť ako úvodnú pasáž: „Zrod SCEŠ-u sa datuje do doby, kedy začala prebiehať bezbrehá centralizácia v Európe prakticky bez diskusie, pretože jej kritici boli hádzaní do jedného vreca so súhrnným označením „euroskeptici“ spolu s krikľúňmi a polobláznami najrôznejšieho razenia. Po ich umlčaní a marginalizovaní touto veľmi účinnou technikou už nástupu supercentralizovaného európskeho  superštátu nestálo nič v ceste.“
 
Ján Oravec, .týždeň