Parlamentné siroty
Veľké množstvo zákonov, v ktorých spleti je takmer nemožné sa orientovať. A ich katastrofálna nekvalita, kvôli ktorej je na Slovensku takmer nemožná jednoznačná interpretácia a aplikácia právnych noriem.
Veľké množstvo zákonov, v ktorých spleti je takmer nemožné sa orientovať. A ich katastrofálna nekvalita, kvôli ktorej je na Slovensku takmer nemožná jednoznačná interpretácia a aplikácia právnych noriem. To sú dve vizitky legislatívnej činnosti parlamentu, „vďaka“ ktorým sú občania a podnikatelia vystavení právnej neistote a nevedia sa domôcť adekvátnej právnej ochrany. Prečo je to tak a čo sa s tým dá robiť?
Všetci poznáme výjavy z hlasovaní v parlamente s palcami hore a palcami dole. Parlament sa stal hlasovacou mašinériou vlády, zabezpečuje schvaľovanie jej návrhov zákonov a ak túto schopnosť stratí, je to považované za krízový stav, ktorý treba odstrániť novými voľbami. Každý študent, a nielen práva, sa v škole učí o princípe deľby moci do troch pilierov, zákonodarnej, výkonnej a súdnej. Nielen na Slovensku, ale aj v politických systémoch súčasných demokratických krajín, sa tento princíp ignoruje. Výkonná moc de facto splynula so zákonodarnou. Víťazi volieb získavajú kontrolu nielen nad exekutívou, teda vládou, ministerstvami či ďalšími subjektmi verejného sektora, ale aj nad zákonodarnou mocou. Výsledkom je, že sa nielen stratila kontrolná funkcia parlamentu vo vzťahu k vláde, ale tento prestáva byť skutočným oponentom, ktorý by zámery vlády prefiltroval inou optikou a jej návrhy legislatívy by buď modifikoval alebo vracal na prepracovanie.
Zmena parlamentu zo slúžky výkonnej moci na autonómny pilier zákonodarnej moci by si vyžadovala zásadnú ústavnú zmenu dnešnej podoby politického systému. Zmena tohto rozsahu nie je možná bez podrobnej a odbornej verejnej diskusie. Tá však ešte ani nezačala, pretože splynutie výkonnej a zákonodarnej moci zrejme zatiaľ nepovažuje za významný problém dostatočný počet relevantných odborníkov. A politikom súčasný stav vyhovuje, inak by systém nezdegeneroval až do dnešnej podoby. Politikom pri moci vyhovuje pohodlné vládnutie, keď si cez parlament pretlačia, čo chcú. A politici v opozícii, aj keď túto prax kritizujú, keď sedia v opozičných laviciach, akonáhle sa dostanú k moci, bezproblémovo do nej vhupnú a cítia sa v nej pohodlne ako v domáciach papučiach.
Z uvedeného teda vyplýva, že je konečne potrebné začať diskusiu o zásadnej zmene základného nastavenia nášho politického systému, aj keď jej výsledok a hlavne realizácia sú v tejto chvíli v nedohľadne. Neznamená to však, že čakanie na „veľký tresk“ je to jediné, čo môžeme robiť. Úloha parlamentu sa dá zvýšiť aj opatreniami menšieho kalibru, pričom často netreba vymýšľať koleso a stačí sa inšpirovať zahraničnými skúsenosťami. Jedným z problémov je napríklad skutočnosť, že poslanci v parlamente privádzajú na svet stovky právnych noriem ročne, ale potom sa už o ne nezaujímajú, stávajú sa z nich „parlamentné siroty“. Tie však majú dopad na životy občanov a fungovanie firiem, poslanci sa im ale systematicky vôbec nevenujú.
Vo svete existujú hneď dva spôsoby ako poslancov prinútiť, aby sa k nimi schváleným zákonom po čase opäť vrátili: prvým je v rokovacom poriadku parlamentu zakotviť túto povinnosť tým výborom, ktoré boli pre konkrétnu právnu normu gesčným výborom. Druhým, ešte systémovejším riešením, je schvaľovanie zákonov na dobu určitú. Ak pred jej uplynutím parlament danú normu opäť neschváli, prestáva platiť.
Viem, že aj na zavedenie týchto opatrení nižšieho rádu je potrebná politická vôľa. Keď však nezačneme robiť aspoň malé krôčiky k zlepšeniu, náš právny a následne aj politický, ekonomický a sociálny systém bude degenerovať ďalej.
Ján Oravec, .týždeň