Prejav prezidenta ZPS Jána Oravca pri udelení Výročnej ceny ZPS za rok 2012 Václavovi Klausovi, prezidentovi ČR
Zišli sme sa tu dnes, aby sme absolvovali v poradí už 23. snem Združenia podnikateľov Slovenska. 23 rokov je obdivuhodne dlhá doba, najmä ak si uvedomíme ako málo spolkov, politických strán a ďalších subjektov, ktoré existovali vtedy, existuje ešte a
Vážené dámy, vážení páni,
prajem Vám všetkým príjemné predpoludnie a zároveň Vás vítam na slávnostnej časti 23. snemu Združenia podnikateľov Slovenska. Dovoľte mi, aby som na úvod predstavil našich vzácnych hostí. Je mi cťou, že medzi nami môžem privítať:
Prezidenta Českej republiky pána Václava Klausa,
Jeho Excelenciu, veľvyslanca Českej republiky v Slovenskej republike, pána Jakuba Karfíka,
Jeho Excelenciu, veľvyslanca Slovenskej republiky v Českej republike, pán Petra Brňa,
Ďalej medzi nás zavítali:
vedúci kancelárie prezidenta ČR pán Jiří Weigl,
a ďalší členovia sprievodu prezidenta Českej republiky
zástupcovia vlády SR a Národnej rady SR
zástupcovia kancelárie prezidenta SR
Za doterajších laureátov výročnej ceny ZPS vítam medzi nami pani Helenu Kohútikovú, bývalú viceguvernérku NBS
Vítam aj zástupcov našich spriaznených podnikateľských organizácií,
Slovenského živnostenského zväzu a Republikovej únie zamestnávateľov
a zástupcov Národnej agentúry pre malé a stredné podnikanie
V neposlednom rade vítam aj ďalších hostí a všetky delegátky a delegátov snemu ZPS.
Ako som už uviedol na začiatku, zišli sme sa tu dnes, aby sme absolvovali v poradí už 23. snem Združenia podnikateľov Slovenska. 23 rokov je obdivuhodne dlhá doba, najmä ak si uvedomíme ako málo spolkov, politických strán a ďalších subjektov, ktoré existovali vtedy, existuje ešte aj dnes. Ak od roku 2013 odpočítame 23 rokov, prenesieme sa do doby bezprostredne po páde komunizmu. Ja osobne som spojil svoje sily so Združením podnikateľov Slovenska v roku 2003 a dodnes je pre mňa fascinujúce počúvať od zakladateľov ZPS, ktorí sú medzi nami aj na tomto sneme, ako v decembri 1989, teda doslova niekoľko dní po 17. novembri, podnikali kroky k založeniu prvého združenia podnikateľov. Pre mňa je to dôkaz o tom, že ani štyri desaťročia komunizmu nestačili k tomu, aby v ľuďoch bol potlačený podnikateľský duch.
A dovoľte mi na tomto mieste podotknúť, že nešlo a do dnešných dní nejde o hocijaké združenie. Podobné združenia totiž vznikajú väčšinou na presadzovanie záujmov členských firiem, čo väčšinou vedie k snahe zmeniť legislatívu či vládne opatrenia vo vlastný prospech a v neprospech iných. V tomto je ZPS javom, ktorý sa vyskytuje veľmi vzácne, môžeme ho označiť za niečo ako „free market business association“. Jeho zakladatelia mu dali do vienka obhajobu priaznivého podnikateľského prostredia pre všetkých podnikateľov, teda nielen pre členov ZPS, ochranu súkromného vlastníctva, presadzovanie liberalizácie ekonomiky, právny štát s jednoduchou legislatívou.
Ako predstavitelia jedného z prvých združení podnikateľov v bývalom Československu jeho zakladatelia chodili do Prahy a od začiatku transformácie sa zúčastňovali tripartitných rokovaní, zúčastňovali sa na príprave prvých právnych noriem vytvárajúcich nový rámec pre podnikanie, či už to bol Obchodný zákonník alebo daňová legislatíva. A pri príprave týchto noriem vstupovali do rokovaní s vtedajšími politikmi. Kľúčovú úlohu medzi nimi zohral Václav Klaus.
Tým sa dostávam k nášmu tohtoročnému laureátovi Výročnej ceny Združenia podnikateľov Slovenska za prínos k zlepšeniu podnikateľského prostredia, ktorú ZPS udeľuje jednotlivcom pôsobiacim mimo podnikateľskej sféry v snahe oceniť ich aktivity najviac prispievajúce k zlepšeniu podmienok pre podnikanie. Moja úloha je takmer nesplniteľná. Je ňou predstavenie Václava Klausa, teda osobnosti, ktorú všetci veľmi dobre poznajú.
A dovolím si začať ešte pred novembrom 1989, pretože už v tom čase Václav Klaus prichádzal na Slovensko prednášať na nie celkom oficiálne ekonomické semináre vo vtedajšom Výskumnom ústave sociálneho rozvoja v Bratislave. Ja som bol v tom čase čerstvým absolventom univerzity a nemal som to šťastie osobne sa ich zúčastniť, preto si požičiam spomienky tu prítomného pána Jozefa Kučeráka, ktorý bol v rokoch 1990-1991 podpredsedom slovenskej vlády pre ekonomiku. Pán Kučerák, s ktorým sme mimochodom v roku 1992 spolu zakladali Hayekovu Nadáciu, vždy, keď sa stretneme, naposledy pri 20. výročí založenia nadácie, nezabudne spomenúť semináre o ekonómii, na ktorých Václav Klaus účastníkov oboznamoval so základnými princípmi liberálnej ekonómie a ekonomiky.
Inými slovami, Václav Klaus po novembri 1989 nemusel objavovať západnú ekonómiu a princípy, na ktorých by mala fungovať trhová ekonomika, pretože tieto princípy poznal a so svojimi poznatkami o nich sa delil s ostatnými záujemcami – nielen v Čechách, ale aj na Slovensku – a to dávno pred novembrom 1989. Myslím si, že to bola práve táto teoretická príprava a výbava, vďaka ktorej sa Václav Klaus stal kľúčovou postavou, ktorá ovplyvnila ďalšie smerovanie ekonomickej transformácie v jej úplných začiatkoch.
Mladším ročníkom v tejto miestnosti si dovolím pripomenúť, že debate o transformácii v jej prvej fáze dominovali predstavy tzv. reformných komunistov, ktorí sa snažili oprášiť ich koncept tretej cesty medzi kapitalizmom a socializmom z roku 1968, teda transformácie ako kombinácie „tých najlepších prvkov“ z oboch systémov. A bol to práve Václav Klaus, kto sa najviac zaslúžil o zásadnú kritiku tohto konceptu, ktorú vari najviac vystihuje jeho dnes už okrídlená veta „Tretia cesta je najlepšou cestou do tretieho sveta“. Ale Václav Klaus urobil ešte viac. Popri kritike predstavil aj alternatívu v podobe rýchlej a radikálnej transformácie k trhovej ekonomike bez prívlastkov. A urobil dokonca ešte viac. Túto predstavu nielen sformuloval, ale dal jej aj podobu ekonomického programu, ktorý sa stal súčasťou politického programu strany, ktorú založil. Čím, popri zásluhách pokiaľ ide o ekonomickú transformáciu, prispel aj k štandardizácii politického spektra v bývalom Československu, ktoré bolo dovtedy primárne ovládané predstavami o nestraníckej politike, ktorých produktom boli neštandardné hnutia so širokým záberom.
Porovnávanie skutočného vývoja s tým, „čo by bolo, keby“ je vždy špekulácia a teda tenký ľad. Ja v tejto chvíli toto riziko rád podstúpim a dovolím si tvrdiť, že bez Václava Klausa by sa naša ekonomická transformácia uberala menej priamo, oveľa chaotickejšie. A som presvedčený, že to platí nielen o dnešnej Slovenskej republike a Českej republike. Presadenie rýchlej transformácie malo vplyv na dynamiku transformácie v celom postkomunistickom svete. Ak by v tzv. jadre reformných krajín, do ktorého vtedajšie Československo nesporne patrilo, zvíťazil gradualizmus a myšlienky tretej cesty, dnes by sme žili v inom svete, ktorý by určite nebol lepší než je ten náš dnešný svet.
Neodmysliteľnou súčasťou obdobia, o ktorom tu hovoríme, bolo z pohľadu mnohých Slovákov najkontroverznejšie rozhodnutie, v dôsledku ktorého sa Slovensko a Česko vybrali vlastnou cestou. Dnes, s odstupom času, si len s hrôzou môžeme predstavovať, čo by sa dialo, keby sa vtedajší lídri nedohodli na radikálnom riešení a pokračovali by zúfalé snahy o hľadanie kompromisu v dovtedajšom štátoprávnom usporiadaní. A ak by si predsa len niekto uchovával ilúzie, stačí, aby sa pozrel na to, čo sa dnes deje napríklad v Belgicku a mal by veľmi rýchlo vytriezvieť. Pre Václava Klausa, ako aktéra vtedajšej drámy, dnes môže byť najväčšou satisfakciou, že aj vtedajší najrozhodnejší kritici na oboch stranách dnes pripúšťajú, že išlo o riešenie, ktoré nemalo reálnu alternatívu, a ktoré obom republikám pomohlo. A s Václavom Klausom sa zhodneme aj v tom, že Slovenskej republike dokonca viac než Českej.
Václav Klaus je teda osobnosť, ktorá je symbolom ekonomickej transformácie, z ktorej neskôr profitovala aj slovenská ekonomika. Ale to je len prvá polovica nášho ocenenia. Tá druhá polovica je o súčasnosti, v ktorej Václav Klaus naďalej rozhodne a nebojácne obhajuje princípy slobody, vrátane ekonomických slobôd a rozvoja priaznivého prostredia pre podnikanie.
Robí tak v časoch, ktoré sa v porovnaní so začiatkom 90-ch rokov 20. storočia zásadne zmenili. A bohužiaľ, treba konštatovať, že k horšiemu. Začiatok 90-ch rokov bol v globálnom meradle priaznivý pre liberálne reformy. Ako sa neskôr ukázalo, ich dosah bol limitovaný. V Európe sa týkal len postkomunistických krajín a hlavne prvej polovice 90-ch rokov. So začatím rokovaní o vstupe do Európskej únie a s neskorším vstupom ôsmich z nich do EÚ sa liberálna hospodárska politika vytrácala a postupne bola nahradzovaná inou silou – príťažlivosťou EÚ.
Je veľkým paradoxom, že 1. januára 1993 sme sa – Slováci a Česi - rozchádzali, aby každý hospodáril „za svoje“ a vzápätí sme sa – obidve krajiny – stali súčasťou európskeho prerozdeľovania, ktoré tvorí významnú zložku príjmov a výdavkov našich verejných financií. Na obhajobu a zdôvodnenie tzv. eurofondov sa na Slovensku často používa argument, že tvoria až 85 % financovania našich infraštruktúrnych projektov. Ja, naopak, považujem skutočnosť, že naše priority sú financované z cudzích peňazí, za alarmujúcu. Ak skončí tento „peňazovod“, čo bude s našimi verejnými financiami, ktoré si medzitým na umelý vankúš rýchlo zvykli?
Smutným paradoxom tiež je, že po kolapse socializmu, ktorý skrachoval najmä kvôli svojej neschopnosti ekonomicky konkurovať, sme sa pridali k zoskupeniu krajín Európskej únie, ktoré sme považovali za synonymum prosperity, práve v čase, keď sa začali otvorene prejavovať známky výraznej straty ich medzinárodnej konkurencieschopnosti.
Zarážajúca je najmä neschopnosť pomenovať skutočné príčiny problémov a z toho vyplývajúce uprednostňovanie iluzórnych riešení. Prezident Klaus patril k rozhodným kritikom tzv. Lisabonskej stratégie, ktorá si stanovila za cieľ urobiť z EÚ najkonkurencieschopnejšiu časť svetovej ekonomiky s najvyššou mierou sociálnych štandardov a ochrany životného prostredia. Vyslúžil si za to veľa kritiky a nálepkovania za euroskeptika. Dnes si títo kritici ani len nespomenú na to, že takmer nič z Lisabonskej stratégie sa nesplnilo, pretože túto nepríjemnú pravdu prekryla pozornosť venovaná novému strategickému dokumentu, ktorým je dnes „Európa 2020“.
Nepochopenie skutočných príčin a ich zamieňanie s dôsledkami je evidentné aj v súvislosti so snahami riešiť problémy eurozóny. Kritický názor Václava Klausa na celý projekt eura je dlhodobo známy. Dnešné problémy krajín eurozóny nie sú spôsobené finančnou krízou z roku 2007, ale ich skutočnými príčinami je strata medzinárodnej konkurencieschopnosti a neschopnosťou vlád zaviesť potrebné štrukturálne reformy. Centralizácia Európskej únie (jedna mena, jeden rozpočet, jedny dane, jedna regulácia), ktorej je Václav Klaus taktiež rozhodným kritikom, nie je v žiadnom prípade riešením týchto problémov, skôr k nim pridáva ďalšie problémy, ktoré so sebou centralizácia prináša. Bohužiaľ, tie veľmi dobre poznáme z našej minulosti. A treba dodať, že ak bude táto tendencia pokračovať, sme na najlepšej ceste k tomu, aby sa spoločenstvo, ktorého sme súčasťou, začalo čoraz viac podobať na neslávne RVHP.
Václav Klaus si zasluhuje nás obdiv aj za to, že dlhodobo, konzistentne a zásadne vystupuje proti novodobým –izmom, ktoré sú len novými formami, ktoré nadobudol starý socializmus. Takých -izmov je v EÚ veľa. Pre krátkosť času spomeniem len dva. Európa je „lídrom“ v enviromentálnom alarmizme. Václav Klaus nespočetnekrát kritizoval zvestovateľov katastrofického globálneho otepľovania, za čo si vyslúžil až takmer nenávisť niektorých fanatických environmentalistov, ktorí by ľudstvo najradšej poslali minimálne o sto rokov naspäť. Tento postoj sa bohužiaľ premieta aj do enviromentálnej legislatívy EÚ, ktorá si sama a bezdôvodne stanovuje jednostranné ciele, ktoré sú nesplniteľné, a ktoré firmám v Európe zvyšujú náklady, znižujú konkurencieschopnosť a vyháňajú ich z Európy. To isté by sa dalo povedať o sociálnej legislatíve, legislatíve na ochranu spotrebiteľov, atď. Druhým príkladom moderných –izmov je to, čo niekto výstižne označil za marxizmus-feminizmus. Rodová rovnosť dotiahnutá do legislatívnej podoby znamená napr. popretie základných poistných princípov, ktoré v životnom poistení zvyšujú náklady na poistenie pre všetkých, prípadne snahu o zakotvenie kvót s povinným minimálnym počtom žien v správnych radách a dozorných radách súkromných spoločností. Generálna rada ZPS, pozostávajúca z 19-tich členov, z toho až doteraz z 19-tich mužov, bude iste veľmi vďačným objektom takej regulácie.
Za najtragickejší omyl ale považujem dnes prevládajúci postoj k riešeniu naliehavých ekonomických a finančných problémov. Napriek mediálnej clone o úsporných opatreniach je dnešná hospodárska politika najmä o peňažných vrtuľníkoch, kvantitatívnom uvoľňovaní a fiškálnych stimuloch, teda nie o riešení problémov, ale o ich odďaľovaní. Zároveň dochádza k demontáži podstaty toho, čo kedysi bolo kapitalizmom, teda zisku na jednej strane a bankrotu na strane druhej. Zisk, kedysi mechanizmus stimulácie ekonomických aktivít, je dnes v čoraz väčšej miere negovaný neustále narastajúcim finančným zaťažením podnikania. A bankrot, kedysi mechanizmus trestajúci podnikateľov za ich omyly – a niekedy aj za nedostatok šťastia – dnes vlády nahrádzajú záchrannými balíčkami, ktorými pomáhajú prežívať tým automobilkám, bankám, či iným firmám, ktoré by za normálnych okolností boli nútené z trhu odísť.
Aby neprišlo k nedorozumeniu, v tejto chvíli nemám na mysli len Európsku úniu, ale prakticky celý vyspelý západný svet. Ten navyše trpí preregulovanosťou takmer všetkých oblastí života, pričom podnikatelia sa musia vysporiadať s bremenom regulácií, ktoré v čoraz väčšej miere vznikajú na pôde rôznych medzinárodných organizácií. Tým dochádza k odtrhnutiu zdroja regulácie od zodpovednosti za jej dôsledky. Podnikateľské prostredie u nás dnes nie je primárne výsledkom rozhodnutí našej vlády či parlamentu, ale tieto sú redukované len na dozorcov nad transpozíciou rozhodnutí prijatých na pôde EÚ inštitúcií, na pôde MOP, OECD, OSN, či BIS. Z tohto pohľadu teda rovnako ako Václav Klaus vnímame ako veľmi riskantný proces zbavovania právomocí národných vlád a ich presun na nadnárodnú úroveň. Pri väčšine uvedených organizácií majú zamestnávatelia zastúpenie v podobe svojich strešných organizácií. Tu musím kriticky dodať, keďže sa mnohých rokovaní zúčastňujem osobne, že zástupcovia podnikateľov netlmočia problémy podnikateľov s neúmernou reguláciou a finančným zaťažením podnikania s dostatočnou naliehavosťou. Bohužiaľ, väčšinou prijali slovník politikov, s ktorými rokujú a nadmerne používajú pojmy ako „corporate social responsibility“, udržateľný rast, zelený rast apod. Namiesto toho by bolo treba komunikovať síce nediplomaticky, ale priamo, podobne ako nedávno americký podnikateľ Maurice Taylor, ktorý v liste francúzskemu ministrovi priemyslu výstižne pomenoval hlavné problémy tamojšej ekonomiky, menovite vlažne pracujúcich zamestnancov a „šialené“ odbory.
Aj vzhľadom na uvedené si musíme o to viac vážiť, že existuje niekto ako Václav Klaus, kto z pozície politika dlhodobo zastáva nielen postoje, ktoré podnikateľom hovoria z duše, ale ako jeden z mála politikov súčasnosti aj postoje, ktoré sú vyjadrením zdravého rozumu.
Predstavenie nášho laureáta som začal spomienkou na jeho ekonomické semináre na Slovensku pred rokom 1989, ukončím ho taktiež v oblasti vzdelávania. Možno mnohých z Vás prekvapí, že prezident Klaus, ktorý je aj profesorom, pokračuje vo svojej pedagogickej činnosti aj počas výkonu funkcie prezidenta Českej republiky. Mám tú česť spolu s ním byť už niekoľko rokov členom Vedeckej rady Národohospodárskej fakulty Vysokej školy ekonomickej v Prahe. A na jej zasadnutia chodí skutočne poctivo. A popritom aj prednáša. Mne to k nemu sedí ako k človeku, ktorý celý život vyznáva určité princípy, a ktorý nevynechá jedinú príležitosť na ich ďalšie šírenie, ak medzi mladými, tak o to lepšie.
Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi v závere ešte raz zosumarizovať naše dôvody pre udelenie Výročnej ceny Združenia podnikateľov Slovenska za prínos k zlepšeniu podnikateľského prostredia v Slovenskej republike pre rok 2012 Václavovi Klausovi, českému ekonómovi, politikovi a prezidentovi Českej republiky: Výročnú cenu ZPS získava, po prvé, za jeho prínos k rozhodnému prechodu centrálne plánovanej ekonomiky na ekonomiku trhovú v rokoch 1990-1992, čoho výsledkom je silný súkromný sektor na Slovensku i v Českej republike a po druhé, za jeho rozhodný boj proti neustále narastajúcej centralizácii a zvyšovaniu zásahov štátu do ekonomiky v Európskej únii a na globálnej úrovni.
Pán prezident, dovoľte, aby som Vám v tejto chvíli, v mene členov Generálnej rady ZPS a všetkých členov ZPS, odovzdal našu výročnú cenu.