Arogancia jedného úradu

Máte už bezpečnostný projekt na ochranu osobných údajov? Netrápte sa sami! Vyhnete sa pokute až 300 000 eur! Takáto reklama plná výkričníkov na mňa zasvietila jedného rána, zhodou okolností práve na druhý deň po tom, čo som na  vlastnej koži zažil až neuveriteľnú aroganciu vedenia Úradu na ochranu osobných údajov, o ktorej som si myslel, že sa dnes snáď už ani nemôže stať.

Na začiatku tohto minipríbehu stoja moderné informačné a komunikačné technológie ktoré prinášajú so sebou inovácie, zjednodušujú náš každodenný život a robia ho pohodlnejším a príjemnejším. Platobné karty, inteligentné telefóny, internet so svojou komunikáciou najrôznejšieho druhu, dalo by sa pokračovať donekonečna. S novými možnosťami však prichádzajú aj nové problémy. Jedným z nich je aj ochrana osobných údajov v súčasnom svete špičkových technológií, ktoré sa dajú nielen výborne využiť, ale aj poriadne zneužiť. A to je moment, kedy vstupujú na scénu regulátori, v našom prípade Európska komisia náš Úrad na ochranu osobných údajov.

Európska komisia ešte v roku 2012 pripravila rozsiahlu reformu ochrany osobných údajov v EÚ, ktorá zásadným spôsobom sprísňuje ich ochranu, ukladá všetkým subjektom verejného i súkromného sektora mnoho nových povinností a zvyšuje ich administratívnu a finančnú záťaž. A slovenský úrad k tomu v roku 2013 svojsky pridáva svoju nadprácu vo forme úplne nového zákona o osobných údajoch. Nové poplatky, neadekvátne komplikované registračné procedúry, povinnosť prakticky každej spoločnosti pripojenej na internet mať tzv. bezpečnostný projekt, zákonné sankcie v státisícoch eur, aplikačná prax úradu ignorujúca realitu, to všetko boli dôvody, prečo sa ešte v minulom roku začali množiť kritické hlasy podnikateľov. Tie upozorňovali na zbytočne reštriktívnu a nedomyslenú legislatívu a na problémy, ktoré jej uplatňovanie spôsobí nielen súkromným firmám, ale aj verejnému sektoru.

Všetky tieto problémy som chcel vecne prediskutovať so zodpovedným úradom. Chcel, ale neprediskutoval. Po riadne a vopred dohodnutom stretnutí som sa dozvedel, že jeho predsedníčka doslova ušla tesne pred mojím príchodom  z budovy. Vzápätí som sa dozvedel, že namiesto nej je nás ochotný prijať podpredseda úradu. Ten mal ale pre zmenu zasa podmienku, že jeden člen môjho sprievodu sa stretnutia nezúčastní s odôvodnením, že úrad voči jeho spoločnosti vedie správne konanie. Predmetom rokovania však nemal byť prípad jednej firmy, ale vyššie uvedené problémy so zákonom a jeho aplikáciou. Za uvedených podmienok som stretnutie odmietol absolvovať a pani predsedníčke som nechal odkaz o zásadnej nespokojnosti s jej konaním. Máme tu teda problém, ktorý je kombináciou niekoľkých faktorov: zdrojom je neprimeraná európska legislatíva, pokračovaním nadpráca pri jej preberaní spolu s tragickou aplikačnou praxou a „čerešničkou na torte“ arogancia úradu zodpovedného za túto oblasť.

Tento minipríbeh je ďalším konkrétnym príkladom zrážky dvoch svetov. Jedným je podnikateľský svet, svet  inovácií a pružnosti. Druhým je úradnícky svet, svet do seba zahľadenej byrokratickej strnulosti, ktorý u nás s prehľadom a doteraz pomerne nerušene dusí ten prvý. Aj preto to nemôžem nechať len tak. Slovensko ako krajina má šancu len vtedy, keď budeme rozhodne, neúnavne a  trpezlivo v jednej konkrétnej oblasti za druhou odstraňovať legislatívne excesy a zároveň tlačiť na „scivilizovanie“ úradníckej mašinérie. Aj preto sa budem usilovať o dosiahnutie dvoch zmien. Jednou je nevyhnutná zmena legislatívy. Druhou, rovnakou dôležitou, je zmena správania úradu. Ak nebude ochotné na tieto zmeny pristúpiť, tak vrátane zmeny jeho vedenia.

Ján Oravec, .týždeň