Čo sme Európskej únii dali my? Silný príbeh

V čase vrcholiacej kampane pre voľby do Európskeho parlamentu položil majster Lasica v médiách túto dôležitú otázku: A čo sme dali Európskej únii my? On sám na ňu neodpovedá, ale čitateľ si má domyslieť túto odpoveď: Nič. A k tomu si zároveň má pripojiť aj záver: A preto by sme v EÚ mali radšej čušať a nie kritizovať.

K majstrovi Lasicovi prechovávam veľkú úctu nielen ako k hercovi, ale aj ako k brilantnému glosátorovi, ktorý dokáže v geniálnej skratke presne vystihnúť podstatu problému, navyše takmer vždy s nenapodobiteľným zmyslom pre humor a iróniu. Myslím si ale, že v tomto prípade sa mu to nepodarilo. Majster Lasica je vedľa, ak sa domnieva, že my sme únii nič nedali a z toho dôvodu je pomýlený aj nevyslovený záver, že preto nemáme právo byť kritickí a máme byť radšej ticho.

Čo sme teda Európskej únii dali my? Spolu s ostatnými postkomunistickými krajinami sme do EÚ priniesli silný príbeh. Príbeh krajín, v ktorých desiatky rokov centrálneho plánovania a potláčania súkromného vlastníctva najprv ekonomiku obrali o dynamiku až ju napokon úplne umŕtvili. Príbeh krajín, v ktorých budovanie socializmu systémom „Rozkážeme vetru, dažďu“ dlho ignorovalo ekonomickú realitu, ale tá sa napokon presadila. Práve tento príbeh sa mohol a mal pre pôvodné členské krajiny EÚ stať varovaním a inšpiráciou. Mal, ale nestal sa. Dali sme Únii príležitosť na zmenu, ktorú „staré“ členské krajiny trestuhodne premrhali. Tým varovaním mala byť naša skúsenosť so socializmom, z ktorého sme sa my v čase nášho vstupu do EÚ ešte stále a s vysokými nákladmi spamätávali. Inšpiráciou malo byť reformné úsilie, ktoré sme vynaložili pri prechode z centrálne plánovanej ekonomiky k trhovej ekonomike.

EÚ, kedysi symbol prosperity a stability, je dnes symbolom ekonomickej stagnácie a klesajúcej konkurencieschopnosti. Je to dôsledok fatálnych chýb v hospodárskej politike nielen na úrovni členských štátov, ale aj chýb inštitúcií EÚ, vrátane Európskej komisie a Európskeho parlamentu. Vysoké verejné výdavky, vysoké dane, posadnutosť prerozdeľovaním, zanedbávanie podmienok pre tvorbu bohatstva. Bujnenie verejného sektora, zadlžovanie budúcich generácií, zachraňovanie nezodpovedných. Prehnané ambície EÚ vo viacerých oblastiach majúce za následok neprimeraný nárast nákladov firiem a ich odchod z Európy. Odklon od európskej liberálnej tradície produkovaním čoraz väčšieho počtu tzv. práv, ktorých realizácia si vyžaduje aktívny zásah štátu a je viazaná na poskytovanie verejných prostriedkov. Vytváranie tzv. nárokovej mentality, keď časť občanov automaticky očakáva, že sa o nich postará štát. Tento vývoj je neudržateľný a ohrozujúci aj slobodu jednotlivca.

Pred rokom 1989 k nám socializmus prichádzal z Východu, dnes – priznajme si to – k nám prichádza zo Západu. Do fungovania EÚ sa postupne vkradlo príliš veľa plazivého socializmu, nezmyselnej regulácie a zbytočnej centralizácie, ktoré poškodzujú ekonomiku, ničia pracovné miesta a ohrozujú životnú úroveň občanov. Pocit, že toto sme už raz zažili, je stále intentzívnejší.

Európska únia je grandiózny projekt, ktorý vo svete nemá obdobu. Lenže aj taký Titanic bol grandióznym projektom svojho druhu, ktorý vo svete nemal obdobu. Napriek tomu skončil katastrofou, ktorá bola výsledkom kombinácie rôznych faktorov, pričom nezanedbateľne sa na celkovom výsledku podísali aj ľudská pýcha a fatálne chyby.

Je to teda úplne naopak než by vyplývalo z postrehov pána Lasicu. V EÚ nemáme čušať. Máme jej čo dať. Máme nielen právo zaujímať kritické postoje. Je to dokonca - vzhľadom na našu unikátnu historickú skúsenosť - naša morálna povinnosť.

Ján Oravec, HN