Dlh

Jedným z charakteristických znakov našej doby je všeobecná obľúbenosť dlhov. Po dlhoch siahame ako spotrebitelia, keď si chceme dopriať potešenie zo spotrebných statkov ako je práčka, televízor, dovolenka alebo dom, ktorých cena momentálne prevyšuje naše finančné možnosti.  Firmy si zasa môžu dovoliť prostredníctvom dlhu financovať aj investície, ktoré prevyšujú možnosti ich vlastných zdrojov. No a štátny dlh je hotové požehnanie pre politikov, pretože s jeho pomocou si môžu kupovať podporu súčasných voličov z peňazí ich ešte nenarodených potomkov. Dlh je tak veľké lákadlo, ktorého neodolateľnosť spočíva v tom, že nám poskytuje niečo, čo by sme bez neho nemali. Nám občanom materiálne statky, firmám budúce výnosy z  investícií financovaných na dlh, no a politikom hlasy voličov.
 
Dlh je však nielen lákadlo, ale je to zároveň aj nebezpečné lákadlo. S dlhom je to podobne ako s ohňom: je to dobrý sluha, ale zlý pán. Keď sa nám vymkne spod kontroly, postihne nielen nás, ale aj naše okolie. Dlžníkom sa môže prihodiť čokoľvek, čo negatívne ovplyvní jeho schopnosť dlh splácať. Občan môže prísť o zamestnanie, firma môže stratiť zákazníkov a prísť o časť tržieb a vláde prestane rásť ekonomika a príde o časť daňových príjmov. A na svete je problém, keď dlžník stráca schopnosť splácať dlhy. V tej sekunde má problém nielen dlžník, ale aj jeho veritelia. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko, patrí k nim nevyplácanie faktúr dodávateľom Váhostavu a iných stavebných spoločností, nehovoriac o niekoľkoročnej dlhovej agónii Grécka.
 
Keď nastane problém so splácaním dlhov, je veľmi dôležité, koho a v akej miere chráni legislatíva. V súčasnosti prevláda tendencia viac chrániť dlžníka. Ak sa dostane do finančných problémov, má väčšinou zákonom danú možnosť požiadať o ochranu pred veriteľmi. Nebolo to však vždy tak. Nie nadarmo bol dlh v minulosti spojený so stigmou. A jeho nesplácanie malo pre dlžníka fatálne dôsledky. Dlhú tradíciu majú väzenia pre dlžníkov, ktoré v modifikovanej podobe v niektorých krajinách prežívajú dodnes. Ešte v 19. storočí to bol v Európe pomerne rozšírený spôsob ako riešiť problém nesplácania dlhov. Na základe rozhodnutia súdu dlžníka jednoducho zatvorili dovtedy pokým nesplatil svoj dlh, či už vlastnou prácou alebo tým, že peniaze na uspokojenie veriteľov zohnal odinakiaľ. V starovekom Grécku a Ríme zasa dlžník mohol prísť o status slobodného občana, krutou daňou za nesplácanie dlhov bola strata slobody a otroctvo.
 
Dnes je to úplne inak, prístup k dlžníkom je oveľa benevolentnejší. Európsky dohovor o ľudských právach napríklad explicitne zakazuje uväznenie kvôli neplneniu zmluvných záväzkov. Mimochodom, niektoré krajiny túto časť dohovoru buď nepodpísali alebo podpísali, ale nikdy neratifikovali. Jedným z dôsledkov miernejšieho zaobchádzania s dlžníkmi, ako sme názorne mohli vidieť na kauze Váhostav, je potom zneužívanie dlhu. Pre niektoré firmy je dlh nielen štandardným nástrojom financovania ich investícií, ale vopred prekalkulovaným spôsobom ako prežívať na úkor tých, ktorým dlhujú peniaze. Finančne nezdravé firmy tak môžu na trhu prežívať mesiace aj roky, počas ktorých ohrozujú existenciu inak finančne zdravých firiem.
 
Nie, nenavrhujem návrat k odsekávaniu rúk dlžníkom. Jedným z reálnych problémov dneška je však morálna rehabilitácia dlhov a dlžníkov, ktorá nadobudla podobu vyššej ochrany dlžníka oproti veriteľom. Logickou odpoveďou preto musí byť vyššia ochrana veriteľov, k čomu je potrebné zásadné prekopanie legislatívy a tomu adekvátne nastavenie súdov.

Ján Oravec, .týždeň