O osude Grécka rozhodne jeho postoj k reformám

Ďalšie dejstvo gréckej drámy má tentokrát jasný začiatok a koniec, pretože je ohraničené dvomi dôležitými dátumami. Prvým je 25. január, deň víťazstva radikálnej ľavicovej strany Syriza v gréckych parlamentných voľbách. Druhým je 28. február, kedy končí platnosť súčasného záchranného programu, v rámci ktorého má Grécko prístup k financiám výmenou za – v Grécku mimoriadne nepopulárne - úsporné opatrenia.  

Aj v tomto dejstve zostávajú kľúčovými zápletkami dve ťažiskové témy: dlh a reformy. Dlh znížime, resp. dosiahneme odpustenie jeho významnej časti. A reformy predchádzajúcej vlády zrušíme. To sú dva kľúčové sľuby Syrizy, ktoré jej priniesli jednoznačné víťazstvo vo voľbách. Preto bol 25. január tak dôležitý, postavil totiž otázky dlhu a reforiem do úplne nového svetla.  Nemenej dôležitý je však aj 28. február. Po tomto dátume sa Grécku minú peniaze a k novým sa nedostane, ak nedospeje s ostatnými členskými krajinami eurozóny ku konkrétnej dohode, ktorá bude zahŕňať tak riešenie dlhu ako aj osud reforiem.

Momentálne je najviac diskutovaná otázka dlhu. Nominanti Syrizy si ešte ani poriadne nesadli do kľúčových kresiel v novej gréckej vláde a jej nový predseda vlády spolu s novým ministrom financií už urobili prvý ústupok oproti ich predvolebným sľubom. Prestali hovoriť o tom, že chcú dlh Grécka jednoducho odpísať, začali hovoriť o jeho reštrukturalizácii a vyrazili na európske turné, aby u veriteľov zistili, ktoré konkrétne formy reštrukturalizácie by pre nich boli akceptovateľné. Práve v tejto súvislosti sa objavili také návrhy ako napr. naviazanie splácania dlhu na mieru ekonomického rastu či na zavedenie tzv. večných dlhopisov, pri ktorých by Grécko splácalo len úroky, ale nie istinu. Nad technickými detailami týchto návrhov sa v týchto dňoch najviac potia ministri financií eurozóny. Ani tieto netradičné nápady však nič nemenia na základnom fakte, ktorý si treba neustále pripomínať. Dlh Grécka, ktorý dnes dosahuje 175% jeho hrubého domáceho produktu, nie je možné v plnej výške splatiť. Nech už budú konkrétne dohody akékoľvek, ich prapodstatou bude to, akú jeho časť budú veritelia ochotní oželieť, resp. sa podarí Grécku pod zástierkou reštrukturalizácie de facto odpísať. A aby nebola nuda, Gréci sa pokúšajú vylepšiť si svoju vyjednávaciu pozíciu historickými exkurzmi do obdobia druhej svetovej vojny, dráždením Nemcov otváraním otázky vojnových reparácií.

Nemenej turbulentný je však aj vývoj v tej absolútne najzásadnejšej oblasti, ktorou je vzťah Grékov k reformám. Aj tu Syriza po voľbách hovorí už niečo iné než pred voľbami. Podporu voličov si získala masívnou kritikou úsporných opatrení predchádzajúcej vlády a sľubom, že v prípade víťazstva vládne reformy zruší. Dnes už predseda gréckej vlády hovorí o tom, že z nich ponechá 70% a zruší len 30%. Dôležité však je, čo sa pod tými 30 % bude skrývať. Naozaj to bude splnenie časti populistických predvolebných sľubov? Ak áno, nevyhnutný rozvrat verejných financií naznačuje už len ich stručný výpočet: návrat minimálnej mzdy na predkrízovú úroveň, teda zo súčasných 580 eur na 751 eur mesačne, zvýšenie dôchodkov, zadarmo bývanie, elektrinu, potraviny a zdravotné poistenie pre „obete“ škrtov predchádzajúcej vlády.

Tony Blair v komentári pre Financial Times to vystihol presne: „problém s gréckou vládou nie je len v splácaní dlhu, je to jej odpor voči reformám“. Dodajme už len, že v Grécku ich vnímajú len ako medzinárodný komplot voči ich krajine a nie ako krutú, ale nevyhnutnú daň za dlhoročné šafárenie niekoľkých generácií gréckych politikov. A pokiaľ to tak zostane, budú ďalšie dejstvá gréckej drámy smerovať k nevyhnutnej katarzii a dlhé grécke dejiny začnú písať novú posteurovú kapitolu.

Ján Oravec, .týždeň