Poučenia z kauzy Volkswagen
Čoskoro po prepuknutí „kauzy Volkswagen“ sa ukázalo, že nejde len o Volkswagen, ale o viac automobiliek, možno dokonca všetky, ktoré vyrábajú autá s naftovými motormi. Na tlačovkách si sypú popol na hlavu ich manažmenty, ktoré podvodom obchádzali...
Čoskoro po prepuknutí „kauzy Volkswagen“ sa ukázalo, že nejde len o Volkswagen, ale o viac automobiliek, možno dokonca všetky, ktoré vyrábajú autá s naftovými motormi. Na tlačovkách si sypú popol na hlavu ich manažmenty, ktoré podvodom obchádzali prísne emisné limity. Vstúpiť do svedomia a priznať zlyhanie by si ale mali aj všetci politici a ochranárski aktivisti, ktorí dlhé roky presadzovali a napokon „úspešne“ tieto nereálne limity presadili.
Kľúčové je tu pritom práve slovo „nereálne“. Publikované informácie hovoria až o 40-násobnom prekročení limitov. Nejde teda o nesplnenie cieľa o nejakých 20 či 30 percent, ale rovno o 4 000 percent! Na kauze je teda zaujímavý nielen podvod, ale aj normy úplne mimo realitu, ktoré ho vyvolali. Pri schvaľovaní veľmi ambicióznych limitov povoleného znečisťovania ovzdušia som osobne patril ku skeptikom, ktorí sa pýtali, čo sa stane, keď sa nepodarí vymyslieť nové technológie, bez ktorých splnenie prísnejších noriem nebolo možné. Veľmi dobre si pamätám s akou nadutou aroganciou boli tieto pochybnosti odmietané ako nepodložené, či dokonca priamo kúpené automobilkami. Ambiciózne normy sa podľa tejto zvrátenej logiky mali stať dôležitou hybnou silou technického pokroku.
Výrobcovia áut sa tak ocitli medzi dvomi mlynskými kameňmi. Jedným boli neprimerané a politicky motivované ambície pretavené do záväznej regulácie, druhým obmedzené technologické možnosti. Kričali, vysvetľovali zodpovedným, argumentovali. Všetko márne. Zbožné želania politikov nadobudli formu zákona. Neriešiteľný rébus znel takto: ako vyrobiť auto s oveľa „čistejším“ motorom, s nezmeneným výkonom a najlepšie za ešte nižšiu cenu? Bohužiaľ, automobilky ho „vyriešili“ svojsky, vynájdením manipulatívneho softvéru, ktorý stanovené pravidlá jednoducho obišiel. Nereálna regulácia tak priamo motivovala k podvodu. Že sa k tomu uchýlia práve Nemci, s ich tradičnou úctou k dodržiavaniu pravidiel, len zvýrazňuje absurdnosť celej kauzy.
Manažmenty automobiliek a ich morálne zlyhania sú teda len druhou kapitolou celého príbehu. Tú prvú napísali ochranári, úradníci a politici. Ich spoločným hriechom je pýcha rozumu, nebezpečný fanatizmus, ktorý odmieta vidieť reálny svet okolo nás. V ňom existujú objektívne obmedzenia najrôznejšieho druhu. Od prírodných zákonitosti, cez naše disponibilné ekonomické zdroje až po dnes dostupné technologické riešenia. Sú to hranice oddeľujúce tu a teraz možné od momentálne nemožného.
Ľudská vynaliezavosť je naším najmocnejším nástrojom, ktorý nám ich pomáha posúvať. Problém nastane vtedy, keď naše ambície prestanú rešpektovať zákonitosti reality, v ktorej žijeme. Komunisti v Sovietskom zväze sa svojho času zaoberali megalomanským plánom na obrátenie toku sibírskych riek zo severu na juh, aby tak zmiernili nedostatok vody na zavlažovanie vo vtedajších sovietskych stredoázijských republikách. Bol to natoľko šialený plán, že ho napokon zastavili a ani sa ho nepokúsili realizovať. Našťastie. My v prípade emisných limitov síce toky riek neobraciame, za sovietmi však v nepodložených ambíciách a ignorovaní zákonitostí nijako nezaostávame.
Kým poučením z kauzy obchádzania emisných limitov je pre manažérov osvedčené „lož má krátke nohy“, poučením pre politikov nech je poznanie, že napriek vyspelej technike, ktorou disponujeme, ešte stále nedokážeme „rozkázať vetru a dažďu“. Sovietski komunisti to s plánom na obracanie tokov riek pochopili. Dokážeme sa aj my včas vzdať ambícií, ktoré nerešpektujú základné fyzikálne a ekonomické zákonitosti?
Ján Oravec, .týždeň