Špirála nezmyselných opatrení

Politici majú úplne iný rebríček priorít než podnikatelia. Na tie isté problémy sa pozerajú z diametrálne odlišných uhľov pohľadu a prístup k nim, ako aj k ich riešeniam, je ovplyvňovaný úplne iným druhom motivácií, ktorým sú jedni i druhí vystavení. Z toho potom vyplýva veľa závažných nedorozumení, ktoré často vedú k úplne chybným krokom hospodárskej politiky. Uvediem konkrétny príklad, na ktorom sa uvedené tvrdenie dá ilustrovať snáď najlepšie: zamestnanosť a tvorba nových pracovných miest.
 
Pre politikov sú otázky zamestnanosti, resp. znižovania nezamestnanosti prostredníctvom tvorby nových pracovných miest, v absolútnom centre ich pozornosti. Je to pochopiteľné. Pre každú vládu na svete je veľmi dôležité, či volič vchádzajúci do volebnej miestnosti má prácu, základnú istotu aspoň nejakého pravidelného príjmu, alebo prácu nemá a je frustrovaný všetkými negatívami, ktoré sú so štatútom nezamestnaného spojené. Politici majú preto veľmi silnú motiváciu prijímať rôzne opatrenia, ktoré sú verejnosti prezentované ako „boj“ proti nezamestnanosti a „podpora“ vzniku nových pracovných miest. Zvyšujú tým totiž šancu na vlastné znovuzvolenie. Naopak, tí politici, ktorí nedokážu presvedčiť voličov, že v tejto oblasti urobili dosť, prípadne že aspoň majú dobré nápady, ktorých realizácia by viedla k zlepšeniu osobnej situácie nezamestnaných, si šance na získanie moci znižujú. Presne z tohto dôvodu sa na tzv. podporu zamestnanosti míňajú miliardy eur na najrôznejšie opatrenia, najmä na tzv. aktívnu politiku trhu práce.
 
Keď však opustíme svet politikov a ich špecifickú optiku, ktorá má svoje vlastné pravidlá, veľmi rýchlo zistíme, že uhol pohľadu podnikateľov v reálnej ekonomike je diametrálne odlišný. Tvorba pracovných príležitostí je jednou z najvyšších priorít politikov, ale nie podnikateľov. Politik sníva o tisíckach nových pracovných miest a najmä o tom, že sa snáď bude môcť nejako priživiť, ak v ekonomike nové pracovné miesta skutočne vzniknú. Podnikateľ však nesníva v prvom rade o nových zamestnancoch. On sníva predovšetkým o nových zákazníkoch, ktorí mu prinesú vyššie tržby. A dúfa, že  z vyšších tržieb vygeneruje aj vyšší zisk. Len ak sa mu darí získavať nových zákazníkov a nie je schopný uspokojiť ich potreby s existujúcimi kapacitami, len vtedy pristupuje, aj to často váhavo a vcelku nerád, k prijímaniu nových zamestnancov. Tlak na trhu ho neustále núti, aby bol čoraz efektívnejší, cenovo konkurencieschopný, čo nejde bez neustáleho hľadania úspor v nákladoch. Podnikateľ teda nie je nejaká agentúra zamestnanosti, ktorej keď politici dajú peniaze, tak bude ako na bežiacom páse nezamestnaných premieňať na zamestnaných.
 
Zároveň však platí, že len podnikateľ je jediný zdroj reálnej zamestnanosti v ekonomike. Jeho momentálnu ochotu zamestnávať ovplyvňujú najmä tri veci. Ekonomický cyklus, teda či je ekonomika vo fáze rastu alebo poklesu, ďalej pôsobenie konkurencie a napokon konkrétne nastavenie trhu práce, najmä cena práce a pružnosť zamestnávania a prepúšťania. Zlou správou pre všetkých je, že hospodárska politika u nás a v EÚ je vo všetkých troch oblastiach úplne mimo. Nesprávne sa snaží manipulovať ekonomický cyklus, so všetkými negatívami nezamýšľaných dôsledkov. Namiesto vytvárania rovnakých podmienok konkurenciu deformuje. A do tretice, na rozumnú reformu trhu práce väčšina politikov nemá odvahu. Hospodárska politika tak nijako nepomáha zvyšovať ochotu podnikateľov zamestnávať, skôr naopak. To potom vyvoláva „dopyt“ po špeciálnych programoch na podporu zamestnávania. Politický cyklus, resp. špirála nezmyselných opatrení, sa tak nerušene točí ďalej.

Ján Oravec, .týždeň