Tragédia našej konkurencieschopnosti

V najnovšom rebríčku Svetového ekonomického fóra, ktorý porovnáva konkurencieschopnosť 140 krajín sveta, skončilo Slovensko na 67. mieste. Keďže v minuloročnom rebríčku sme skončili o osem priečok nižšie, médiá tohtoročný výsledok prezentovali ako dobrú správu. Keď sa však pozrieme na dlhodobý vývoj konkurencieschopnosti slovenskej ekonomiky nielen v tomto, ale aj v ostatných rebríčkoch, objaví sa nám úplne iný obraz. Doslova tragický príbeh dramatického poklesu našej konkurencieschopnosti.
 
V roku 2000 sme v rebríčku SEF boli na 38. mieste,  v roku 2010 sme klesli na 60. miesto a dnes sme na spomínanom 67. mieste. Medziročná zmena v jednom rebríčku je síce mediálne zaujímavá, ale veľa podstatného nám nepovie. Ak chceme zistiť ako je to s našou konkurencieschopnosťou naozaj, musíme sa pozrieť na dlhodobejší vývoj umiestnenia Slovenska vo všetkých dostupných hodnoteniach.
 
Asi najsledovanejší je rebríček Svetovej banky Doing Business, vrátane rebríčka Paying Taxes, rebríček konkurencieschopnosti zostavuje aj švajčiarsky inštitút IMD, hodnotením konkurencieschopnosti sú aj indexy ekonomickej slobody, ktoré zostavujú kanadský Fraser Institute alebo americká Heritage Foundation. Ak sa pozrieme na vývoj postavenia Slovenska v nich povedzme za posledných 10 rokov, musíme skonštatovať výrazný pokles postavenia našej konkurencieschopnosti. Kým pred desiatimi rokmi sme sa väčšinou nachádzali v hornej tretine či štvrtine hodnotených krajín, dnes sa väčšinou pohybujeme v druhej polovici rebríčkov, vo veľkej väčšine na chvoste krajín V4 a na najspodnejších priečkach redukovaného rebríčka krajín EÚ, ktoré sú najprirodzenejšou vzorkou krajín, s ktorou sa porovnávame.
 
Vysvetlenie tohto veľmi negatívneho trendu má dve časti: iné krajiny sa zlepšovali a u nás sa podnikateľské prostredie zhoršovalo alebo sme prinajlepšom stagnovali. Aj keď každá slovenská vláda za posledných desať rokov  mala zlepšovanie podnikateľského prostredia v programe, súčasná má dokonca ambíciu dostať SR do Top 20 krajín v Doing Business, v praxi sme svedkami pravého opaku. Súčasná vláda sa priam vyžíva v selektívnych opatreniach, ale aj predchádzajúce vlády, ktoré deklarovali odhodlanie rušiť, resp. neschvaľovať nové zvýhodnenia a úľavy pre vyvolených, s tým napokon nedokázali nič urobiť.
 
Podnikatelia majú oprávnený pocit, že kým pre nich má štát len vyššie dane, nové povinnosti, nekonečnú byrokraciu, iným zametá cestičku investičnými stimulmi (zahraniční investori), prípadne ich zachraňuje, ak sú veľkí (kedysi banky, teraz Váhostav), pričom po malých ani pes neštekne. Dožijeme sa ešte vôbec niekedy garnitúry, ktorá bude opäť za jednu svojich hlavných priorít považovať zásadné zjednodušenie podmienok pre podnikanie, odbúranie zbytočnej byrokracie a tieto zámery aj dokáže v praxi naplniť? Príkladov na to, že sa to dá urobiť v pomerne krátkom čase, je vo svete dosť. Koniec koncov nielen vo svete, ale aj u nás v rokoch cca 1999-2005.

Ján Oravec, HN