Dvojitý meter tohto štátu
Štát uplatňuje dvojitý meter, ukladá podnikateľom povinnosti, ktoré sám nedodržiava. Prijíma často nezmyselné pravidlá, ktoré núti podnikateľov dodržiavať, ale ak má s nimi sám problém, buď ich obchádza alebo si ich len pre seba zmení.
Štát uplatňuje dvojitý meter, ukladá podnikateľom povinnosti, ktoré sám nedodržiava. Prijíma často nezmyselné pravidlá, ktoré núti podnikateľov dodržiavať, ale ak má s nimi sám problém, buď ich obchádza alebo si ich len pre seba zmení. Pre príklady netreba chodiť ďaleko.
Je škandálne, že štát skokovito zvyšuje povinnú minimálnu mzdu v súkromnom sektore a sám ju pritom nedodržiava. Až 144 000 štátnych zamestnancov má tabuľkové platy nižšie ako je minimálne mzda. Nehovoriac o nerešpektovaní koeficientu minimálnej mzdy pri jednotlivých stupňoch náročnosti pracovných miest pri štátnych a verejných zamestnancoch. Podnikatelia už roky márne žiadajú vládu, aby najprv sama dodržiavala to, čo nariaďuje iným, aby si konečne urobila poriadok v odmeňovaní štátnych zamestnancov a išla tak príkladom súkromnému sektoru.
Nejde však len o minimálnu mzdu. Existujú desiatky ďalších príkladov toho, keď vláda iným prikazuje, aby „pili vodu“ a sama pritom „pije víno“. Zákon o registri partnerov verejného sektora napríklad ukladá firmám, ktoré majú obchodný vzťah s inštitúciami verejného sektora, mnoho informačných a registračných povinností. Varovné hlasy od podnikateľských organizácií o neprimeranosti týchto povinností štát nevypočul. Čo však čert nechcel, s plnením jeho určitých ustanovení začali mať problém niektoré inštitúcie samotného verejného sektora, konkrétne Agentúra pre riadenie dlhu a likvidity, Štátna pokladnica a Národná banka Slovenska. Tieto by pri predaji slovenských cenných papierov boli len ťažko schopné vysvetliť napríklad bankám v Londýne, že obchodovať s nimi budú môcť len vtedy, keď sa zaregistrujú v nejakom našom registri. Ministerstvo financií sa zmobilizovalo a z iniciatívy uvedených subjektov požadovalo rýchlu zmenu. Zrazu sa nemožné stalo skutočnosťou. Zákon bol bleskovo „opravený“. A bleskovo v tomto prípade aj naozaj znamená bleskovo. Zákon nadobudol účinnosť 1. februára 2017, jeho novelu parlament schválil už 14. februára a účinnosť nadobudla vyhlásením v Zbierke zákonov 24. februára 2017. Keď sa veľmi chce, zrazu to ide. Prečo to ale ide len v prípadoch, keď si štát rieši problémy, ktoré vlastnou legislatívou spôsobil svojim inštitúciám? Prečo takto promptne nerieši stovky problémov, ktoré svojou legislatívou spôsobil súkromnému sektoru?
Odpoveď je jednoduchá a tristná zároveň. Vo vládnej politike úplne absentuje rozmýšľanie o tom, čo ňou schvaľované zákony budú znamenať pre každodenné fungovanie subjektov, ktoré sa nimi majú riadiť a majú ich dodržiavať. Nijako preto neprekvapuje, že výsledok vlády v oblasti regulačnej politiky je dlhodobo úplne žalostný. V nej Slovensko podľa našich prepočtov od roku 2007 prežilo stratenú dekádu. Ak zoberieme len 10 zákonov s dopadom na podnikanie - Obchodný zákonník, Živnostenský zákon, Zákonník práce, či daňové zákony, atď. – dochádzalo k neustálemu nárastu informačných povinností, ktoré sa v nich ukladajú podnikateľom. Pred desiatimi rokmi ich len v týchto desiatich vybraných zákonoch bolo asi 1500, minulý rok ich už bolo vyše 1700.
Čo sa s tým dá robiť? Možno sa zárodok riešenia skrýva v poznaní, že štát nehasí to, čo ho nepáli, ale ak ho niečo páliť začne, je schopný hasiť veľmi rýchlo. Účinným filtrom proti vymýšľaniu nových povinností podnikateľom by preto mohla byť povinnosť štátu, ešte predtým než niečo nakáže podnikateľom a občanom dodržiavať, najprv si to pilotne, napríklad na jeden rok, vyskúšať na vlastnej koži. Som presvedčený, že záplava povinností, ktorá sa na nás dnes valí, by sa veľmi rýchlo scvrkla na minimum.
Ján Oravec, .týždeň