Hrobári EÚ sú za rohom
Hrobárom Európskej únie nie je Veľká Británia, ktorá z nej odchádza. Nie sú nimi ani tzv. euroskeptici v rôznych členských krajinách EÚ. Paradoxne, Európsku úniu najviac pochovávajú tí, ktorí sa ňou najhlasnejšie zaklínajú.
Hrobárom Európskej únie nie je Veľká Británia, ktorá z nej odchádza. Nie sú nimi ani tzv. euroskeptici v rôznych členských krajinách EÚ. Paradoxne, Európsku úniu najviac pochovávajú tí, ktorí sa ňou najhlasnejšie zaklínajú. Zdanlivo korektne sa napr. dožadujú rovnakých podmienok na vnútornom trhu, v skutočnosti útočia na jeden z dvoch pilierov európskeho projektu, ktorými sú mier a ekonomika.
Určite ste v médiách zachytili správy o kamionistoch z krajín východnej Európy, ktorých vo Francúzsku či v Nemecku zastavujú kontroly a pýtajú od nich doklady o tom, že ich zamestnávateľ im platí mzdu v súlade so všetkými predpismi krajiny, cez ktorú prechádza. Nejde však len o kamionistov a len o Francúzsko či Nemecko. Ide len o špičku staršieho ľadovca. V roku 2004, kedy sa EÚ rozšírila o 10 nových krajín, si jej dovtedajší členovia vymohli prechodné obdobia na ochranu ich trhu pred novou konkurenciou. A po skončení prechodných období, keď mali svoje trhy otvoriť, v ochrane pokračovali inou formou.
Naši juhozápadní susedia z Rakúska sú toho priam učebnicovým príkladom. V roku 2004 si vyrokovali výnimku z povinnosti sprístupniť ich domáci trh cezhraničnej konkurencii a jeho ochranu predĺžili na sedemročné prechodné obdobie. V roku 2011, keď skončilo, však už mali schválenú legislatívu proti tzv. sociálnemu a mzdovému dumpingu, ktorá sa stala novou prekážkou pre cezhraničné poskytovanie služieb. Nejde len o dopravu, ale aj o stavebníctvo, poradenstvo a všetky ďalšie ekonomické aktivity, ktoré spadajú pod služby.
S tým ako rástla zdatnosť zahraničnej konkurencie, najmä zo susedných krajín, sa rakúska legislatíva na jej obmedzovanie postupne sprísňovala. Od začiatku tohto roka platí už piata novela od roku 2011. Firmy zo Slovenska, Česka, Maďarska či Slovinska, ktoré sa snažia podnikať na rakúskom trhu, bijú na poplach. A nie je ich málo. Podľa rakúskych údajov z roku 2015 na ich trhu pôsobilo 3 589 firiem zo Slovenska, ktoré mali na ich území vyslaných 11 404 pracovníkov. V poskytovaní cezhraničných služieb na rakúskom trhu je Slovensko na štvrtom mieste, pred nami sú ešte Nemci, Maďari a Slovinci.
Rakúske predpisy sú schválne napísané tak, aby boli len veľmi ťažko splniteľné. Povinnosť zabezpečiť zamestnancom na území Rakúska rovnaké sociálne a mzdové štandardy aké majú domáci zamestnanci je ekonomickým nezmyslom. Firme z Prešova, ktorej šofér je dva dni v týždni v Bratislave, predsa tiež neukladáme, aby mu za tieto dni vyplácala „bratislavskú“ mzdu. Rovnakým nezmyslom je aj veľká časť byrokracie, ktorej sú firmy v Rakúsku vystavené. Prihlasovacie odhlasovacie povinnosti, vypisovanie dokladov, ktoré nikde inde než v Rakúsku neexistujú, však majú jasný postranný úmysel. Pokuty sa totiž naparujú nielen za nesplnenie zákonných povinností, ale aj za relatívne drobné administratívne pochybenia. A vtedy nastupujú pokuty. Nielen v tisícoch, státisícoch, ale dokonca v miliónoch eúr, pričom rakúske orgány majú právo firme zadržať finančné prostriedky až do výšky vyrúbenej pokuty.
Ak nabudúce budete počuť nejakých mudrlantov rozprávať zdanlivo fundovane o dezintegračných tendenciách v Európskej únii, spomeňte si na tento text. O skutočných hrobároch EÚ, ktorých máme aj za naším rohom, tam totiž určite nebude ani zmienka.
Ján Oravec, .týždeň