O slovách a skutkoch
Mimozemšťan, ktorý by pri tvorbe úsudku o našom podnikateľskom prostredí bol odkázaný len na vyjadrenia našich politikov, by nevyhnutne musel prísť k záveru, že u nás prekvitá podnikateľský raj. Vlády v ich programových vyhláseniach nikdy nešetrili..
Mimozemšťan, ktorý by pri tvorbe úsudku o našom podnikateľskom prostredí bol odkázaný len na vyjadrenia našich politikov, by nevyhnutne musel prísť k záveru, že u nás prekvitá podnikateľský raj. Vlády v ich programových vyhláseniach nikdy nešetrili peknými slovami a chvályhodnými zámermi. Vládni predstavitelia na konferenciách, výročných snemoch či pracovných stretnutiach podnikateľov všemožne ubezpečujú ako priaznivé a stabilné podnikateľské prostredie patrí medzi kľúčové úlohy vlády, že chcú zjednodušenie zákonov a ich jednoduché uplatňovanie, zjednodušenie daňových a odvodových povinností, nízke administratívne a finančné zaťaženie podnikania.
Realita však v porovnaní s týmito „medovými motúzmi“ hádam ani nemôže byť vo väčšom protiklade, čo býva opakovaným námetom komentárov publikovaných na tomto mieste. Nemá cenu dokola opakovať, že napriek deklaráciám o zlepšovaní, takmer všetci podnikatelia na Slovensku pociťujú, že podmienky pre ich podnikanie sa neustále zhoršujú. Namiesto nápravy, politici sa nás snažia učičíkať, že opak je pravdou.
Zodpovední nás napríklad roky nezmyselne presviedčajú, že nespokojnosť nie je namieste v prípade veľmi často kritizovaného daňového zaťaženia. Najnovšia analýza OECD o zdaňovaní príjmov im možno otvorí oči. Jej súčasťou je rebríček krajín zoradených podľa výšky daňovo-odvodového zaťaženia miezd v jednotlivých krajinách. Čím vyššia je pozícia krajiny v rebríčku, tým viac štát zoberie z celkových nákladov práce zamestnancovi a zamestnávateľovi. Na Slovensku je to takmer 42 %, s DPH a spotrebnými daňami štát občanom vezme viac ako polovicu ich príjmu. V 23 krajinách OECD je to menej ako na Slovensku, len v 11 je to viac. Keď sa porovnáva daňové zaťaženie firiem, tie slovenské sú na tom rovnako biedne ako občania, štát im zoberie viac ako polovicu z ich zisku.
Ešte vyššie skončilo Slovensko v inom „rebríčku hanby“, ktorý v marci tohto roku zverejnil švajčiarsky Liberálny inštitút. Nazval ho rebríčkom daňového útlaku a pri hodnotení zohľadňoval kritériá zoradené do troch skupín: daňové zaťaženie, kvalita verejného sektora a osobná a ekonomická sloboda občanov. Slovensko má v ňom česť uzatvárať prvú desiatku najhorších krajín OECD.
Prečo sa teda podmienky pre podnikanie u nás neustále zhoršujú, keď nás politici denno-denne presviedčajú, že ich chcú zlepšiť? Za ich slovami nenasledujú činy. Síce nás počúvajú, ale na náš názor väčšinou nedajú a v praxi urobia opak toho, čo chceme. Pohľad na štatistiku nami uplatnených pripomienok je veľavravný. Z dvoch desiatok pre nás najdôležitejších zákonov, ktoré za uplynulý rok predložila súčasná vláda, akceptovala naše pripomienky v prípade dvoch (!).Pri niekoľkých ďalších boli naše pripomienky akceptované čiastočne, ale pri väčšine zákonov zostali naše pripomienky neakceptované.
Čo s tým? K reálnej zmene k lepšiemu sú potrebné dve veci. Prvou je tzv. systém lepšej regulácie, teda zavedenie reálnej zodpovednosti za zjednodušovanie a zlepšovanie zákonov, vrátane účinnej kontroly. Druhou je dostať tento cieľ ako kľúčovú prioritu do DNA vlády, jej jednotlivých rezortných ministrov, všetkých úradníkov. Slovensku zatiaľ chýba jedno i druhé.
Ján Oravec, .týždeň