Pre štát sme všetci „kyselinári“
Pamätáte si ešte na kauzu „kyselinári“? Boli to mafiáni, ktorí si vybavovali účty medzi sebou tým, že sa vzájomne zabíjali. Zabíjali aj nepohodlných svedkov, najmä tzv. biele kone, mŕtvoly rozpúšťali v sudoch s kyselinou, ktoré potom končili na dne
Pamätáte si ešte na kauzu „kyselinári“? Boli to mafiáni, ktorí si vybavovali účty medzi sebou tým, že sa vzájomne zabíjali. Zabíjali aj nepohodlných svedkov, najmä tzv. biele kone, mŕtvoly rozpúšťali v sudoch s kyselinou, ktoré potom končili na dne slovenských priehrad.
Išlo o jeden z prvých tzv. karuselových podvodov, keď v rokoch 2000 až 2002 organizovaná skupina kriminálnikov profitovala z fiktívnych obchodov. Vytvorili sieť desiatok firiem, do ktorých nasadili nič netušiace biele kone, pričom celková zdokumentovaná škoda vo forme únikov DPH presiahla 120 miliónov slovenských korún.
Zároveň ide o jeden z najväčších prípadov ekonomickej kriminality tohto druhu, ktorý bol nielen zdokumentovaný, ale desiatky vinníkov - aspoň tých, ktorí prežili - boli odsúdené na viac ako 130 rokov odňatia slobody. Tieto skutočnosti sú všeobecne známe a reakcia štátu, polície a súdnictva, je až potiaľto v poriadku.
Menej známa už je na pohľad maličkosť, ktorá však výstižne dokumentuje, kde to štát už prehnal a hranicu rozumnej reakcie prekročil. Keďže na likvidáciu nepohodlných osôb zločinci používali kyselinu, štát zákonom zakázal predaj kyseliny vo väčšom množstve. A tak napríklad firma, ktorá potrebuje väčšie množstvo kyseliny na leptanie okenných tabúľ, je dnes nútená doviezť si ju z Českej republiky.
A tento princíp – že každý z nás je považovaný za potenciálneho kriminálnika – používa štát automaticky pri tvorbe každého zákona. Ak si kriminálnici v „dobe kešu“ nosili balíky peňazí v kufríkoch, najjednoduchším - no zároveň najarogantnejším - riešením je zakázať používať hotovosť úplne všetkým. Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb je postavený na tom, že nielen potenciálne podozrivé subjekty, ale úplne všetkých zaťažíme otravnými povinnosťami, aby sme tak mali kontrolu nad všetkými transakciami, kde by mohlo prísť k daňovým únikom či k iným „zločinom firiem“. No a najnovšie sme v mene transparentnosti vyriešili boj proti tým, ktorí sa skrývajú za schránkovými firmami tak, že na úplne všetkých uvalíme registračné povinnosti, ktoré neprimerane zaťažia nielen firmy, ale aj verejný sektor, ktorý má tieto informácie spravovať.
Toto je cesta do pekla. Ak štát aj naďalej bude vychádzať z predpokladu, že všetci sme „kyselinári“, môže sa to skončiť len tým, že všetko, čo robíme, budeme musieť hlásiť štátu a budeme si na to musieť pýtať od štátu povolenie. A parlament napokon bude musieť prijať toľko zákonov, koľko je podnikateľov a občanov a v rámci boja proti nelegálnej činnosti bude musieť poslať do každej firmy a ku každému občanovi jedného policajta. Orwell by mal z našich politikov a úradníkov radosť. Vitajte v jeho svete „1984“.
Ján Oravec, HN